Kým víriš vesmírny prach…
Kým svojimi otázkami „Prečo, mami?“ víriš vesmírny prach po izbách,
ja stále kvitnem a život má ešte zmysel aj v týchto ťažkých dobách.
Kým svojimi otázkami napínaš struny mojich gitár do prasknutia,
utiekam sa k mojim najmilším piesňam a spievam až do precitnutia.
Kým svojimi otázkami hľadáš súcit a chápanie v krehkých dlaniach,
ja taká drobná mám stále silu za dvoch udržať ťa v odhodlaniach.
Kým svojimi otázkami meníš náš dávno zastaraný pohľad na svet,
zhlboka sa nadýchnem a pozriem ti do duše, aký to v nej máš kvet.
Kým svojimi otázkami rozplačeš aj môj vietor ukrytý vo vlasoch,
nepotrebujem za každú cenu vyhrať v týchto našich nemých zápasoch.
Kým svojimi otázkami víriš už dávno usadený vesmírny prach,
počkám až zaspíš, zas usadí sa a ráno ho pozmetám, nech nemáš strach…
