Nenávidím
Keď nenávidím pohľad do zrkadla,
čo mi pripomína, že som niekto iný,
nachádzam črepy mojich rozbitých snov
po celej kúpeľni.
Zohnem sa, že ich pozbieram
a krvácajú mi z toho ruky i duša pobledlá.
No zbieram ich napriek tomu ďalej…
všetky až do poslednej.
Nezlepím ich, nejde to,
tak ich len zúfalo hádžem do koša.
Niektoré možno spadnú až na dno ako ja.
Iné vryjú sa hlboko pod kožu doráňanú,
aby sa mi po nociach pripomínali v mojich filmoch,
Keď nenávidím prebdené noci,
o to viac sa vo dne snažím usmievať.
Veď je vraj všetko tak, ako má byť.
Len prosím nepreruš tú niť
mojich myšlienok…
Nech si môžem ďalej mýliť nádej s prázdnotou,
či obviňovať celý svet z mojich strát
a v tichu pritom zabúdať, že som to mala byť ja,
kto mal dnes po tvojom boku stáť…
Keď nenávidím všetky písmená,
za to, že píšu slová útechy,
a nič nedokážu zmeniť.
Že už zostanem navždy stratená, aj ty
a už nebudú mať odkiaľ
všetky moje básne prameniť…
Vtedy spomeniem si, zapálim cigaretu
a želám si, nech večer aspoň Orion je tu,
aby som ráno opäť našla novú silu
kráčať po inej ceste…
Keď nenávidím, tak len seba…
Som tu ešte?
Ak áno, tak si so svitaním radšej zas odpustím…
