Som vzduch
Som vzduch, ktorý práve vdychujem, aby som žila.
Som vzduch, čo už vo mne je a prúdi mi v žilách.
Som vzduch, bez ktorého ani oheň nedokáže horieť.
Nemať ho čerstvý, mohlo by poriadne zabolieť.
Som vánok, keď nesiem sa zľahka nad našimi horami.
Som vánok, čo sa ti veselo a rád tmolí pod nohami.
Som vánok, nech v tichosti zemi vrátim listy zo stromov.
Nemať ho v sebe, nepočujeme ich a ani tisíce iných šumov.
Som víchor, aby som čím skôr odohnala tmavé mračná.
Som víchor, čo v čistom prúde reči hľadá zázračná.
Som víchor, nech pozametám prach z tvojich modrých očí.
Nemať ho smelý, do leta čakám, než slnečný lúč zočím.
A hoc‘ som pre niekoho iba vzduch a celá pointa potom „do vetra“ uniká…
Verím, že slová nás dobrom naplnia ako chladný tatranský vzduch,
čo i trochu pichne pri srdci, keď hlboko do nás preniká.
A rozhoria sa opäť vatry na horách a zobudí náš silný národný duch.