Zmotaní osudom
Zaplietli sa naše nitky osudu,
tak ako mačiatko zapletá babkine klbká.
Čím viac sa snažíš ich rozmotať,
tým väčšie množstvo uzlíkov sa tvorí…
Pozeráš, a len sa čuduješ tomu popudu,
aj skutočnosti, prečo je tá vlna taká hebká.
Začul si to mača v komore šramotať,
no neprestane, kým babka dvere neotvorí.
Môže nás kárať sťa hroznú obludu,
kým na tvárach vznikne nám krivá úškľabka.
Každý ten uzol je ako na mori stroskotať
a topiac sa hľadieť na vrak lode, čo horí.
Nitky zdobiace naše odevy už dávno hudú,
že sme zauzlení… A osud nimi tajne šklbká,
až všade počuť dve srdcia nahlas tlkotať,
kým nie sme z tej tichej lásky celkom chorí…
…kým sa tie prepletené nitky raz roztrhnú
a my zhynieme zmotaní do seba ako hŕbka
studeného popola, keď oheň prestane dýchať.
Vtedy sa hladina nad našimi očami zatvorí.
