Zmotaní osudom

Zmotaní osudom

Zaplietli sa naše nitky osudu,
tak ako mačiatko zapletá babkine klbká.
Čím viac sa snažíš ich rozmotať,
tým väčšie množstvo uzlíkov sa tvorí…

Pozeráš, a len sa čuduješ tomu popudu,
aj skutočnosti, prečo je tá vlna taká hebká.
Začul si to mača v komore šramotať,
no neprestane, kým babka dvere neotvorí.

Môže nás kárať sťa hroznú obludu,
kým na tvárach vznikne nám krivá úškľabka.
Každý ten uzol je ako na mori stroskotať
a topiac sa hľadieť na vrak lode, čo horí.

Nitky zdobiace naše odevy už dávno hudú,
že sme zauzlení… A osud nimi tajne šklbká,
až všade počuť dve srdcia nahlas tlkotať,
kým nie sme z tej tichej lásky celkom chorí…

…kým sa tie prepletené nitky raz roztrhnú
a my zhynieme zmotaní do seba ako hŕbka
studeného popola, keď oheň prestane dýchať.
Vtedy sa hladina nad našimi očami zatvorí.

 

Mohlo by vás zaujímať

Keď stratí človek človeka

Keď stratí človek človeka Keď stratí človek človeka pomaly, ticho, nebadane, alebo prudko, nečakane… zlomí sa pevný konár v jeho hlave.Čítať viac
Tvorba webstránok