Zmráka sa
Zmráka sa nad našimi horami.
Plačú smutní predkovia a zalamujú rukami.
Tisíce sĺz už padajú k rodnej zemi,
že tohto bezprávia musia byť svedkami.
Zradcovia vlasti bijú sa do hrude:
„Pre Vás to všetko, pre Vás to robíme!“
Národ môj podvolil sa. Čo s nami bude?
V zástupoch na „jatky“ poslušne chodíme?
Neverte v slobodu kúpenú modrým papierikom!
Tá bude iba v sľuboch mocných… už nikdy nepríde.
Rozsiali neprávosť a strach, nezáleží im na nikom.
Ruky si mädlia: „Nech každý bojí sa, že o všetko príde!“
Berú nám životy, slovo i slobodu.
Všetci to vidíte a predsa ste ticho?
Chcem veriť, že nepríde to do bodu,
keď brat brata udá…až pri srdci ma pichlo.
Ústa vám poľahky rukami zlodejov zakryli
a možno raz zlomia aj moje drzé pero.
Keď vy ste potichu, ja poviem, čo si národ myslí…
kohokoľvek, čo píšem, zabolelo.
Nech „veličenstvo“ vie, že nás nie je málo!
A hoc‘ by ma zlomili, neohnem sa!
Nebolo by potom… nuž začo by žiť stálo,
veď krídla nám bez hanby strihajú. Zobuďte sa!
Dážď našich starých otcov leje sa na ich prázdne hroby,
aby zmyl pretvárku a povzbudil slovenský ľud zas sa zbaviť okov.
A tiež zamyslieť sa nad temnými úskaliami „Covidovej“ doby,
že tu nie sme a nikdy nebudeme nikomu za otrokov!
