Je čas spomaliť
Čas spomaliť?
V máji sa opäť začína finišovať v práci, veď sa blíži koniec školského roka. S jarnými prácami v záhrade, s plánmi na leto…
Iné plány
Mám však iné plány.
Plány, ktoré som ani náhodou nemala „v pláne“.
Musím spomaliť. „Dovtedy sa chodí s džbánom po vodu…“
Zdravie ma dobehlo.
Zdravie je prednejšie
„Človek si časom zvykne na všetko, aj na šibenicu.“ — Erich Maria Remarque
Ja som si tak v poslednom čase začala „zvykať“ na sústavnú bolesť. Neriešený poúrazový stav dospel do štádia, kedy som už vstávala unavenejšia, ako večer líhala.Tak som odkladala seba na vedľajšiu koľaj, až ma to vykoľajilo. Nie všetko zvládne vôľa a nie všetko sa dá rozchodiť.
Moje telo sa skrátka hodilo do núdzového režimu.
Realita
Riešenie bolesti je pre mňa behom na dlhé trate. Niečo zabralo na chvíľku, niečo vôbec. iné to zhoršilo.
Realita je taká, že sa snažím po prvotnom prekvapení z výsledkov fungovať v bežnom živote. Nečudo, že do písania sa mi teraz veľmi nechce. Veď sedenie je doslova „Utrpennie mladého Werthera“.
Píšem na etapy. Potrebujem prestávky. Aj vašu trpezlivosť. Tá moja mi občas dochádza…
Viem, že ma chápete. Ja to dám, len mi to trvá trošku dlhšie.
Hľadanie nádeje
Človek-tvor zvedavý, potrebuje informácie ako robot z filmu „Číslo 5 žije“, a tak som sa dala na hľadanie všetkého, čo by ma vrátilo do normálu.
Čo teraz?
Teraz je čas myslieť pozitívne a dúfať, že to prejde a budem sa cítiť lepšie. Chce to čas.
Aj zariadiť si veci tak, aby som nemala čas príliš premýšľať.
Zatiaľ sa budem snažiť byť šťastná… a potom možno budem mať šťastie.
„Všetko je dobré… Všetko. Človek je nešťastný, pretože nevie, že je šťastný. Iba preto. To je všetko, všetko! Kto to pochopí, bude šťastný, šťastný ihneď, ešte v tom okamihu.“ — Fjodor Michajlovič Dostojevskij