Čítanie s porozumením
V posledných rokoch stále viac a zo všetkých strán počúvame o tom, aké je pre naše deti dôležité čítanie s porozumením. Ako deti vraj nerozumejú a nevedia pochopiť, čo čítajú a prečo sa to deje.
Čo to vlastne je?
Čítanie s porozumením je záverečný proces učenia sa čítať. Samotné učenie čítania pozostáva z niekoľkých etáp. Najprv ide o zvládnutie technických zručností – poznať a identifikovať písmeno, spájať písmená do slabík, slov a viet. Potom (aj popri ňom) nastáva proces pochopenia prečítaného textu. Dochádza pri ňom k spracovaniu vnímaného textu na vyššej úrovni, k rozvíjaniu schopností chápať jeho význam a súvislosti. Výsledkom teda nemá byť len mechanická reprodukcia textu, ale pochopenie, o čom informuje.
Čítanie „s porozumením“ kedysi
Aké bolo teda čítanie „s porozumením“ kedysi? Tiež sme sa učili čítať postupne, rovnako ako dnešné deti. Bez ohľadu na to, že sme sa učili z textov s komunistickým a socialistickým podtónom a namiesto pani učiteľky sme mali súdružku učiteľku, naučili sme sa čítať. Najprv písmenká, neskôr slová… Veď presne to je úlohou prvého ročníka.
Povinné čítanie a literatúra
Povinné čítanie a literatúra nás sprevádzalo počas celého štúdia. Pamätám si, ako sme sa predbiehali, kto prečíta viac kníh. Čitateľský denník bol vizitkou každého žiaka a zároveň možnosťou ako získať jednotku popri oddychu s knižkou. Samozrejme vekom a u niektorých z nás aj zmenou záujmov v čase dospievania, dochádzalo k poklesu záujmu o školské čítanie. Žiaci boli dotlačení svojimi učiteľmi i rodičmi k tejto činnosti, lebo rovnako ako žiaci, aj učitelia ju mali povinnú. Museli sa dodržiavať nariadenia zhora a predpísané-povinné knihy sa stali nenávidenými.
Nenávisť k literatúre sa v nás doslova pestovala
Niektorí si iste povzdychnete, že tá nenávisť sa v nás doslova pestovala. Nik predsa nechce robiť to, čo musí. (Ale napr.: aj školská dochádzka je povinná…) Prečo sme si nemohli vybrať sami knihu, ktorá sa nám páči? Bola iná doba a iný systém. Knihy však boli dostupné rovnako ako dnes. Vyberať sme mali z čoho. A ak aj niekto nemal peniaze na kúpu vlastných kníh, knižnice boli na každom kroku.
Dostupnosť všetkých žánrov
Kto sa túžil dostať ku knihe a čítať, urobil to. Sama som od prvej triedy chodila pravidelne do knižnice a nosila hromady kníh, hoci sme ich mali plno aj doma. Spoločne s kamarátkami sme tam trávili krásne chvíle a navzájom sme si radili, akú knihu si požičať. Jednoducho sme chceli čítať a bavilo nás to.
Čítanie pre seba samého
Časom sa nám tiché čítanie (očami) zdokonalilo a namiesto čítania pre niekoho, sme začali čítať pre seba. A nech mi nikto nepovie, že som nerozumela textu. Ak mi aj bolo nejaké slovo neznáme, nebála som sa opýtať rodičov i učiteľov. Neskôr som listovala v encyklopédiách a hľadala sama. Presne to isté robia deti aj dnes, keď oslovia „uja Googla“. Mne to trvalo však 10-krát dlhšie. Prelistovala som často niekoľko kníh a prečítala viac textu. Čo ma v konečnom dôsledku opäť obohatilo o nové informácie, aj trpezlivosť.
Hľadajú chyby
Dnes sa hľadajú vinníci, poukazuje sa na chyby a navrhujú všakovaké riešenia.
„Najlepšie“ riešenie je porovnávať sa s „vyspelými“ krajinami Európy a Ameriky. Robiť s deťmi rôzne nezmyslené testovania a umocňovať na ich základe údajnú neschopnosť nášho školstva naučiť deti na Slovensku čítať s porozumením.
Dôvodom našej neistoty v samých seba, je sústavné porovnávanie nášho úsilia s výsledkami ostatných.
pinterest.com
Rozdielne školstvo, rozdielny prístup
V každej krajine sú rozdielne požiadavky na vedomosti žiaka, rozdielne fungujúce školstvo a rozdielny prístup k žiakom. Ako teda môžeme porovnávať neporovnateľné?
Porovnávať úroveň vzdelávania má zmysel len, ak sú podmienky a rozsah učiva rovnaké. To však v žiadnom prípade nie sú!
Každý štát má školstvo podľa seba
Niektorý systém pripravuje deti len na vyplňovanie testov. Inde zas deti triedia podľa výsledkov už od 5.ročníka a do testovania sa zapájajú len deti z výberových škôl. U nás sú to aj žiaci, ktorí patria do špeciálnych škôl. Lebo integrácia… Veď im dajme viac času a vybavené. Testové úlohy sú zamerané na „porozumenie“ prečítaného textu. No aj sami tvorcovia otázok v nich majú často zmätok. Príde mi to rovnaké, ako keď sa kedysi vytýkalo školstvu, že nemá dávať deťom „chytáky“. Veď nie je našou úlohou dokázať deťom, že nič nevedia(to sa dá veľmi rýchlo), ale zistiť, čo všetko vedia. Napriek tomu sa každý rok nájdu v testovaní úlohy, s ktorými si ani samotní učitelia nevedia poradiť, alebo správna odpoveď nie je v žiadnej z možností.
Vinník je jasný
Samozrejme, po vyhodnotení výsledkov je vinník hneď jasný.
Učiteľ, lebo nič nenaučil a treba ho okamžite začať preškoľovať.
A žiaci, lebo sa nič nenaučili a sú leniví.
A tým pádom zlyhali aj rodičia, lebo im dávajú prílišnú voľnosť a nedonútili ich učiť sa viac.
Nesúhlasím
Žiaci sú týmto len stresovaní. Ba aj rodičia a učitelia, keďže sa podľa toho určuje kvalita škôl. Ovplyvňuje to aj ďalšie možnosti detí v štúdiu na strednej škole.
Často sa stáva, že tí šikovní ten tlak nezvládnu a zlyhajú pre prílišnú zodpovednosť. Naopak tí, čo natipujú odpovede ako tiket z lotérie, získajú lepšie výsledky.
Jednou z prvých vecí, čo sme sa na fakulte učili bolo toto:
Pokiaľ napíše písomku takmer celá trieda na päťku, je to vaša chyba. Buď bolo učivo nedostatočne vysvetlené, preopakované, alebo boli nesprávne položené otázky. Prípadne ste žiakom nedali dostatok času na premyslenie.
Pre mňa teda nie je čítanie s porozumením nič nové
Nie je to nič nové, len niekto si myslí, že keď sa toto slovné spojenie vytiahne zo zásuvky stola na úrade a bude sa na nás valiť z každej strany, vyhlásime rok čitateľskej gramotnosti, opäť vyškolíme sústavne sa školiacich učiteľov, budú deti vynakladať viac úsilia. Viac úsilia vynakladajú iba tí, čo chcú pod touto zámienkou čerpať financie z eurofondov. Lebo tak ako všetko v dnešnej dobe, aj školstvo nie je o tom, čo urobiť lepšie pre deti, ale ako získať viac peňazí pre školu…
Je testovanie typu Komparo a Monitor len strašiak na žiakov, rovnaký ako daňová kontrola pre podnikateľov…?
Kto sa chce učiť, bude sa učiť. Komu sa nechcelo, bude vinu zvaľovať na celý svet.
Rovnako, kto chce poctivo pracovať a odvádzať dane, bude tak robiť aj bez Damoklovho meča nad hlavou a hrozbou pokút.
Meradlom úspešného človeka je totiž jeho vlastný pocit šťastia v živote.
Najväčším úspechom učiteľa je, keď môže povedať:
“ To dieťa pracuje, ako keby som neexistoval.“
Maria Montessori
Teda snaží sa zo všetkých síl pracovať, lebo chce. Aj keď sa nik nepozerá…