Básne iných básnikov

Básne iných básnikov

Básne iných básnikov, ktoré sa mi priplietli do života, ma od detstva nútili zamýšľať sa nad celým mojím svetom. 

Od rodičov i zo škôlky

Rovnako ako každé dieťa začínala som s prvými básňami – básničkami doma v kruhu rodiny a neskôr v škôlke. Mnoho ich človek nezabúda ani po rokoch. Iné sa navždy vytratia niekam do neurčita. Sú dve básničky v mojej hlave, ktoré nezabúdam. A nie preto, že učím malé deti a tam sa stretávam s mnohými básňami. Skôr kvôli tomu, že sprevádzali moje najrannejšie detstvo – Macko a Žabiatko. Je to taká klasika a myslím si, že ako ja som ju posunula mojim deťom, robia tak dnes aj ostatní rodičia. A robia tak radi. 

Hviezdoslavov Kubín

Niet vari dieťaťa ani dospelého, ktorý by si tým v škole neprešiel. Každý učiteľ má svoj systém. U nás v triede bolo pre každého žiaka povinné vybrať si báseň, zarecitovať ju pred celou triedou a dostať pochvalu, kritiku i známku za prednes. Najlepší postúpili do školského kola…

Básne a básne

Sú básne a básne. Niektoré vám dajú do rúk povinne a iné si vyberiete sami. Niektoré si navždy zapamätáte a tie druhé radšej hodíte za hlavu. A nemusí to byť preto, že by nestáli za reč. Len ich čítate v čase, keď nie ste na ne pripravení. Zapamätáte si ich tiež len vtedy, ak ste pripravení pochopiť ich do hĺbky svojej vlastnej duše. Nie, nie je potrebné za každú cenu analyzovať – „Čo tým chcel autor povedať?“. Ak môžeme vnímať východ slnka každý po svojom, môžeme si aj v básni každý nájsť to svoje. Pokiaľ však priamo nekomunikujeme s autorom, nikdy sa nedozvieme, či mu šlo práve o to, čo sme si my našli.

Básne s láskou a láska v básni

Nie je jednoduché vybrať jednu najlepšiu báseň. Sú ich milióny.
Ako viete, že práve tá, ktorú si vyberiete z toho množstva, je pravá?
Rovnako to neviete ani, keď sa zamilujete. Až čas ukáže… 

Moja báseň

Moja báseň z Hviezdoslavovho Kubína zo siedmej triedy základnej školy, takto pretrvala dodnes. Mala som dvanásť rokov a domáca úloha znela jasne – vybrať si báseň, najmenej päť strof a naučiť sa ju recitovať, nie iba naspamäť „odrapotať“. Doma sme mali všakovaké knihy a básne aj pre deti a mládež, ale aj básnické zbierky pre dospelých.

Hranica vnímania

Naozaj je nám daná veková hranica, kedy sme schopní, kedy môžeme, kedy dokážeme dielo pochopiť?
Možno…
Ja sama neviem, prečo som vtedy vzala do rúk tú malú bielu knižku z rodičovskej knižnice. Napísal ju Eduard Gombala. „Zvláštne meno,“ povedala som si…„Čierny drozd?“ to by mohlo byť zaujímavé. Čítala som si najprv len tak zbežne. Skôr zo zvedavosti. Ťažko mi dnes povedať, či som rozumela všetkému, ale celkom na konci som našla tú moju báseň. Báseň, ktorá mi ukázala, že mám srdce, čo cíti… Vybrala som si ju aj na prednes:

Eduard Gombala

„Kde sa to vzalo v srdci človeka

Kde sa to vzalo v srdci človeka:
nenávisť, pýcha, plané želanie,
chvastavá skromnosť, faloš stoveká,
ochota udrieť iných po rane?

Nad cudzím žiaľom ostych za slzy,
vešanie vlastných strastí priedomím,
chvíľa, keď cudzí úsmev zamrzí
a radosť, keď ho prúd sĺz prelomí?

Ľahostajnosti ôstie pichľavé,
vrhanie polien iným pod nohy,
predstava svätožiary na hlave
a svojenie si celej oblohy?

Nepriznanie si práva na omyl
a trýzeň tupá z túžby po vláde,
ochota púšťať hoci krv zo žíl
s cieľom byť stále prvým na rade?

Zásoba tisíc podôb tajených,
schopnosť vždy vhodnú na tvár navliekať,
pod maskou pritom v strachu strácať dych…
Kde sa to vzalo v srdci človeka?

        x    x    x

Veď človek stále najbližšie má k človeku,
za ľudským teplom pozdvihuje zrak a dlaň,
návratmi meria každú cestu ďalekú,
za ľudskú slabosť iba ľuďom spláca daň!

Len v ľudskom srdci nájde človek človeka,
u ľudí vyhľadáva ľudskú záštitu,
v bolestiach, žiaľoch ku ľuďom sa utieka,
na ľudskú mieru stavia dvere do bytu!

Trpí, keď odtrhnú ho za trest od ľudí,
samota doráňa ho ostňom pichľavým,
do dna sa vyplače len ľuďom na hrudi,
len ľudským slovom na duši si uľaví!

Tak prečo ruší človek ľudí v pokoji,
keď ešte dosť je miesta na svete
a keď vie, že iba s ľuďmi vedľa obstojí
jak v kŕdli vtáča, keď letí na juh po lete?“

(citované z knihy Eduarda Gombalu – Čierny drozd, vydalo vydavateľstvo Osveta, Martin v roku 1986)

Na písacom stroji som si ju prepísala a naučila naspamäť. Hoci mi bola vytknutá nevhodnosť výberu, len ja som vedela, aké pocity vo mne táto báseň vyvoláva. Dnes už nie je podstatné, ako dopadla samotná recitácia. Skôr to, ako som sa neustále vracala k tomu papieru starostlivo poskladanému na malý obdĺžnik, ktorý sa zmestí do vrecka… 

Niekam sa mi stratila

Až sa raz stalo, že sa mi niekam stratila. A aj keď som sa ju snažila v spomienkach opäť privolať, ostali mi z nej v pamäti iba útržky. Zabudla som knihu, z ktorej bola, poznala som len autora a názov básne. Na internete ju nájsť nešlo. A možno som len hľadala na nesprávnych miestach.

Čierny drozd

Prezerala som si teda celú tvorbu autora a našla som knihu básní Čierny drozd. Ako do nej nakuknúť? Je, či nie je to ona? Bude v nej „moja“ báseň? Inú zbierku básní mi „ujo Google“ nenašiel, tak som mala nádej na úspech.
Prešla som pár internetových antikvariátov a našla ju. Bez váhania som knihu vložila do košíka. Po niekoľkých dňoch prišla a ja som v nej znovu listovala ako prvýkrát.  Celá nedočkavá, či ju tam zazriem. Zdala sa mi menšia a tenšia…
„Je tu! Mám ju! Konečne!“
Sadla som si a znovu hlboko do nej zaborila svoj zrak. Opäť som mala dvanásť, a pritom som si uvedomovala, aká je aktuálna aj dnes. Aká je nadčasová... ako ma inšpiruje.
A že už ju viac nepustím z rúk.

 

Mohlo by vás zaujímať

Počúvam

Počúvam Počúvam ticho, ako v duši mi nahlas kričí. Počúvam šepot modrých krídel nado mnou.  Počúvam rozhovor vetra s korunami stromov. Počúvam...Čítať viac
Tvorba webstránok