Darček
Prišla jar.
Miška o kúsok podrástla a aj jej nový zub.
Mamička aj ocko sa tiež trochu zmenili. Na prvý pohľad by ste si nič nevšimli. No obaja sa akosi viac a častejšie usmievali. Miška premýšľala prečo. A často sa aj vypytovala:
– Mami? Chystáš nejaké prekvapenie? Pôjdeme sa lyžovať ako na Silvestra?
Ráno v kúpeľni začula, ako sa jej rodičia zhovárali, že už je čas. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby v kalendári ocko neobrátil ďalší list a uprostred nesvietil nápis ‚MIŠKA 6‘. Dievčatko už vedelo napísať svoje meno tlačeným písmom, a preto si ho hneď všimlo. Tento týždeň bude mať narodeniny…
Mamička zaneprázdnená varením a upratovaním bola malej Miške vďačná za zvedavú otázku. Sadla si na gauč, aby si oddýchla a odpovedala:
– Prekvapenie? – zamyslela sa a trochu zvážnela. – Áno, určite. Ak však budeš príliš nedočkavá, stratí svoje čaro, – mala, čo robiť, aby nedala na sebe znať, že má plnú hlavu s prípravami oslavy, nákupom darčeka a času, ktorý letí ako s vetrom opreteky. Napila sa vody z pohára a pokračovala, pričom Miške starostlivo opravovala rozpletené vrkoče.
– Jedno prekvapenie ti prezradím už dnes. Pôjdeš si vybrať aktovku do školy, – usmiala a objala ju.
– Naozaj? – vykríkla a premýšľala, či to nie je priskoro. Veď do školy má ísť až v jeseni.
Mamička sa opäť vrátila k upratovaniu.
– Poď! Spolu nám to pôjde rýchlejšie! – podala Miške handričku na prach, pustila jej obľúbené pesničky a hneď im šla práca od ruky. Obe popri tom spievali a tancovali. Nakoniec si sadli na gauč, Bola to zábava. Mamička sa opäť napila a znovu sa rozhovorila:
– Dnes sa ocko vráti z práce skôr…
– To kvôli mojej aktovke? Bude až taká ťažká? – skočila jej Miška do reči. Vedela, že ocko pomáha mamičke nosiť ťažké nákupy a trochu zneistela.
– Je to veľká vec a chce byť pri tom. Dozrie, aby tvoja prvá školská taška bola nielen pekná, ale aj bezpečná a voľačo vydržala.
Presne vtedy ocko zaklopal na dvere.
– Ocko prišiel! – vyskočila Miška a utekala do chodby.
– Ejha! Už je toľko hodín? – náhlila sa mamička otvoriť dvere.
– Zabudol som si kľúče, – usmial sa na svoje dievčatá, – Moje zlaté! – povedal veselým hlasom a vošiel dnu.
Naobedovali sa. Neprešlo veľa času a už sedeli v aute. Odviezli sa do najväčšieho obchodného domu v meste. Miška kráčala i podskakovala držiac sa rodičov za ruky. Občas sa i zavesila a nechala sa niesť. Konečne našli predajňu s hračkami, farbičkami, topánkami i kabelkami. V každej uličke sa zastavili, lebo dievčatku sa páčili mnohé veci v regáloch. Prosebne pozerala raz na ocka, raz na mamičku, či ich neobmäkčí aspoň na jednu. Obaja však, akoby sa boli dohodli. Svorne krútili hlavami, že nie.
Prešli do poslednej uličky. V rohu predajne boli farebné tašky, batohy, rôzne vrecúška a aj aktovky od výmyslu sveta. Jedny krajšie ako druhé.
Niektoré ležali na policiach regálov, iné viseli na háčikoch a nenápadne drgali do okoloidúcich:
– Nepotrebujete tašku? Kúpte si aktovku! Alebo aspoň vrecúško na prezuvky! Máme aj kabelky mladá pani, či kufríky do práce pre pánov!
– Aha, veď toto dievčatko vyzerá akurát dosť veľké na aktovku! – odrazu pošepla žltá aktovka, modrej a tá zelenej… O chvíľu si šepkali všetky:
– Šušušu, chichichi, šušušu, jéééj, šušušu, áno, presne tak…
– Pripraviť sa na prehliadku! PO-ZOR! Raz-dva, raz -dva! – vykríkol maskáčový batoh na ostatné tašky v rade. Aktovky sa rýchlo zoradili, ako vojaci. Tie najtučnejšie dokonca trochu stiahli bruchá. Všetky sa predsa chceli zapáčiť a predviesť v najlepšom svetle. Ako sa snažili vidieť, kto k nim kráča uličkou, nedočkavé zadné aktovky potisli predné. Celý regál sa zrazu ocitol na zemi. Bola to poriadna kopa. Takmer ako Vysoké Tatry. Miška i jej rodičia bez slova pozerali jeden na druhého, lebo tašiek sa ani nedotkli.
– Ejha! Prepáčte, Hneď dám všetko do poriadku, – nevedno odkiaľ zjavila sa pred nimi predavačka a rýchlo dvíhala aktovky zo zeme. Aj rodinka pohotovo priložila ruku k dielu a pomohla. Predné školské tašky sa tak dostali dozadu a zadné dopredu. Miška si ich so záujmom prezerala a ony Mišku. Mali rôzne farby, tvary i obrázky. Väčšinou postavičky zo známych rozprávok: princezničky, roboty, medvedíky, autíčka…
Ockovi sa najviac páčila tmavomodrá – vesmírna. Mamičke zelená – rozkvitnutá ako lúka, nad ktorou lietali motýle. Miška mala naozaj ťažkú úlohu. Každú z rozprávok na aktovkách poznala. Niektoré boli jej obľúbené a videla ich možno aj stokrát. Všetky boli krásne. Odrazu si začala pospevovať vyčítanku:
– En ten tyčky, dva špendlíčky, vyletel čert z električky. Baba sa ho zľakla, na kolená kľakla, en ten bon, na bubon, ty musíš ísť z kola von! – robila tak vždy, keď sa nevedela rýchlo rozhodnúť. Malý prštek sa dotkol ružovej aktovky s bielymi bodkami a srdiečkami. Miška ju potiahla a na jej prekvapenie namiesto princeznej bol na jej hornej časti namaľovaný kocúrik. Podobal sa na Pufa, o ktorého sa starala. Sedel, akoby práve vystrčil hlavu von. Obe predné labky položené cez okraj, nenápadne vystrkovali malé pazúriky.
– Jéééj! Veď je celkom ako náš Puf! Pozrite! – vykríkla nadšene, ukazovala ju rodičom a už-už sa pokúšala vyložiť si ju na chrbát.
Predavačka hneď priskočila, aby pomohla. Vysvetľovala výhody aktovky a pohotovo priniesla aj peračník a vrecúško na prezuvky. Skúšali sa pracky, spony, pútka i posuvky, veľkosť aj tvar. Či všetko ľahko a správne funguje.
– Hurá, našli sme najlepšiu aktovku! Najlepšiu, najkrajšiu! Moju! – potešila sa Miška a poskakovala okolo rodičov.
Aktovka sa odrazu usmievala od ucha k uchu. A mamička vložila do tých usmiatych rozopnutých úst peračník plný farbičiek, ceruziek a fixiek.
– Majte sa pekne, kamarátky moje! – kričala aktovka, mávala rukami na všetky strany a šťastná poskakovala hore-dole. Rovnako ako Miška.