Desiata vianočná rozprávočka

Desiata vianočná rozprávočka

Ako Miškin svetrík ochorel

Bol tretí deň nového roka a Miška sa chystala s rodičmi na prechádzku do mestského parku. Možno tam stretne aj deti zo škôlky…

V skrini sa voľačo pohlo a zachrípnutým hláskom zvolalo:
– Ach, nejako ma rozbolelo bruško a aj ruky sú voľajaké pokrivené. V krku ma tiež škriabe. Au! Čo sa mi to len stalo? – fňukalo a stonalo to. 
– Kto si? A prečo tak nariekaš? – prvý sa nešťastníkovi prihovoril kabátik.
– Ja som svetrík. Miškin najobľúbenejší ružový svet… – zakašľal, – svetrík – a chytil sa za hrdlo.
Ponožky vykukli zo zásuvky:
– A nebudeš ty chorý? Raz sme sa aj my takto cítili. Vtedy, keď sme prechladli. Miška behala po daždi v plátenkách a celkom si ich premočila. A aj my sme premokli. Ochoreli sme a Miška tiež. Počkaj!“ odplazila sa žltá podkolienka preč zo skrine. O pár minút sa vrátila a voľačo niesla. 
– Kde si bola? – pýtal sa zvedavý svetrík a opäť zakašľal.
– Nevypytuj sa a zodvihni ruku, no, neboj sa! – a strčila mu pod pazuchu niečo, čo pripomínalo hrubšiu paličku. – Chvíľu vydrž a nepohni sa! – prikázala a vážne pozerala na tú neznámu vec.
– Čo je to? Prečo sa nesmiem pohnúť? – neprestal sa pýtať svetrík. Podkolienka videla, že sa neupokojí a prehovorila:
– Volá sa to teplomer. Ľudia to používajú, aby zistili, či sú chorí. Len vydrž! – zas ho napomenula, nech sa nehýbe. – No, ukáž! – povedala konečne po pár minútach podkolienka. Vybrala teplomer a pozerala naň. – No, jasné, veď ty máš horúčku ako hrom!“ – a utekala vrátiť teplomer. Ledva sa stihla otočiť a Miška prišla do izbičky.

– Mamulienka a môžem si obliecť ten ružový svetrík? – volala Miška.
– Pravdaže! – ozvalo sa z diaľky.
Otvorila skriňu, a na zem vypadla žltá podkolienka. Odložila ju do zásuvky a siahla po svetríku. Ako si ho obliekala zrazu sa preľakla:
– Hííí, ha ! Mami, mami, poď rýchlo! – začala bezradne kričať, akoby nemohla prevliecť hlavu cez otvor na krk. Mamička hneď pribehla, aby ju zachránila a našla Mišku  sedieť smutne na zemi. Otŕčala malé rúčky dohora a držala v nich svoj obľúbený svetrík: – Pozri! Môj svetrík… – a ďalej to už nevydržala a rozplakala sa. Mamička vzala svetrík a poprezerala ho. Na rukávoch, aj okolo krku bol rozpáraný a samá diera.
– Neboj moja, to bude dobré. Opravíme ho. Uvidíš. – chlácholila ju mamička a pohladkala ju po hlávke. – Obleč si tento a už sa netráp. – mamičkino objatie vždy pomáhalo a bolo tomu tak aj teraz. 

Miška sa zabávala s kamarátmi v parku. Nie však ako inokedy. Neustále musela myslieť na zničený svetrík. Mamička to videla a povedala oteckovi, nech ide na nákup sám, že Miška je smutná. A že pôjdu radšej domov a pokúsi sa ho opraviť. Vzala Mišku na ruky a voľačo jej tíško šepkala. Potom jej dala božtek na líčko a Miška už odrazu nebola taká smutná. Nuž, mamičkine bozky liečia chorú dušičku. 


Prišli domov, prezliekli sa, umyli a najedli. Mamička šla do komory a Miška jej zvedavo pozerala ponad plece:
– Čo hľadáš? Vlnu? – spytovala sa Miška.
– Áno, tu by to malo byť… – a už ťahala igelitové vrece. Položila ho na dlážku a začala vyberať rôzne vlny. – potrebujeme takú farbu, ktorá je aj na tvojom svetríku, aby nebolo vidno, že sme ho opravovali.
– Tak to je ľahké! – zvolala Miška. – Ružovú! –
– Mám ju! Je síce staršia, ale to vôbec nevadí. Pozri! – a podávala klbko ružovej farby dcérke.
– Mami, a prečo je každé klbko iné? – spýtala sa.
– Kedysi sa robili také klbká. Väčšie a inak zmotané. Poď pomôžeš mi s tým! – Miška sa trošku prekvapila, ona predsa ešte nevie pliesť svetríky, ale šla za mamičkou do obývačky. – Vezmi si stoličku a sadni si! – prikázala mamička. – daj si takto ruky a zavesila vlnu Miške na zápästia presne tak, ako to robievala jej mamička. Miška držala vlnu, krútila pästičkami a mamička namotala krásne guľatučké klbko. Potom vzala svetrík a opatrne odpárala golierik a aj rukávy. Zobrala ihlice a začala s nimi „čarovať“. Nešlo to ľahko, trvalo to pár dní, lebo to robila najčastejšie, až keď bola Miška už v postieľke.
Napokon sa Miška dočkala. 
– Fíha, mami, veď ten svetrík je krajší ako predtým! – zhíkla a hneď si ho skúšala. Zvŕtala sa pred zrkadlom, akoby mala na sebe princezničkovské šaty a stískala mamičku a zas tancovala po izbe… – Ďakujem! – povedala a vrátila mamičke božtek z parku.

– Ejha! Tak tomu vravím nová frizúra… – uznanlivo prehovoril kabátik  v skrini, keď uvidel vynovený svetrík na poličke. Aj žlté podkolienky sa prišli pozrieť na vyliečeného pacienta…
Ten celý natešený ležal a premýšľal, čo sa mu to vlastne prihodilo.

Narozprával a pre Vás, milé deti, pripravil Štefan Jančík. Príjemné počúvanie…

 

Mohlo by vás zaujímať

Prvý jarný deň prišiel ako vždy a predsa inak

  Prvý jarný deň prišiel ako vždy a predsa inak Prvý jarný deň prišiel ako vždy… Vlastne 20. marca s mnohými predtuchami...Čítať viac

Tajomná

Tajomná Nepozná tvoje meno. Nemá ani žiadne veno… Neskúša ťa vôbec nikde nájsť. Nenačúva, iba ak tráve rásť. Nenájdeš žiadne jej fotky....Čítať viac
Tvorba webstránok