Desiata vianočná rozprávočka

Desiata vianočná rozprávočka

Ako Miškin svetrík ochorel

Bol tretí deň nového roka a Miška sa chystala s rodičmi na prechádzku do mestského parku. Možno tam stretne aj deti zo škôlky…

V skrini sa voľačo pohlo a zachrípnutým hláskom zvolalo:
– Ach, nejako ma rozbolelo bruško a aj ruky sú voľajaké pokrivené. V krku ma tiež škriabe. Au! Čo sa mi to len stalo? – fňukalo a stonalo to. 
– Kto si? A prečo tak nariekaš? – prvý sa nešťastníkovi prihovoril kabátik.
– Ja som svetrík. Miškin najobľúbenejší ružový svet… – zakašľal, – svetrík – a chytil sa za hrdlo.
Ponožky vykukli zo zásuvky:
– A nebudeš ty chorý? Raz sme sa aj my takto cítili. Vtedy, keď sme prechladli. Miška behala po daždi v plátenkách a celkom si ich premočila. A aj my sme premokli. Ochoreli sme a Miška tiež. Počkaj!“ odplazila sa žltá podkolienka preč zo skrine. O pár minút sa vrátila a voľačo niesla. 
– Kde si bola? – pýtal sa zvedavý svetrík a opäť zakašľal.
– Nevypytuj sa a zodvihni ruku, no, neboj sa! – a strčila mu pod pazuchu niečo, čo pripomínalo hrubšiu paličku. – Chvíľu vydrž a nepohni sa! – prikázala a vážne pozerala na tú neznámu vec.
– Čo je to? Prečo sa nesmiem pohnúť? – neprestal sa pýtať svetrík. Podkolienka videla, že sa neupokojí a prehovorila:
– Volá sa to teplomer. Ľudia to používajú, aby zistili, či sú chorí. Len vydrž! – zas ho napomenula, nech sa nehýbe. – No, ukáž! – povedala konečne po pár minútach podkolienka. Vybrala teplomer a pozerala naň. – No, jasné, veď ty máš horúčku ako hrom!“ – a utekala vrátiť teplomer. Ledva sa stihla otočiť a Miška prišla do izbičky.

– Mamulienka a môžem si obliecť ten ružový svetrík? – volala Miška.
– Pravdaže! – ozvalo sa z diaľky.
Otvorila skriňu, a na zem vypadla žltá podkolienka. Odložila ju do zásuvky a siahla po svetríku. Ako si ho obliekala zrazu sa preľakla:
– Hííí, ha ! Mami, mami, poď rýchlo! – začala bezradne kričať, akoby nemohla prevliecť hlavu cez otvor na krk. Mamička hneď pribehla, aby ju zachránila a našla Mišku  sedieť smutne na zemi. Otŕčala malé rúčky dohora a držala v nich svoj obľúbený svetrík: – Pozri! Môj svetrík… – a ďalej to už nevydržala a rozplakala sa. Mamička vzala svetrík a poprezerala ho. Na rukávoch, aj okolo krku bol rozpáraný a samá diera.
– Neboj moja, to bude dobré. Opravíme ho. Uvidíš. – chlácholila ju mamička a pohladkala ju po hlávke. – Obleč si tento a už sa netráp. – mamičkino objatie vždy pomáhalo a bolo tomu tak aj teraz. 

Miška sa zabávala s kamarátmi v parku. Nie však ako inokedy. Neustále musela myslieť na zničený svetrík. Mamička to videla a povedala oteckovi, nech ide na nákup sám, že Miška je smutná. A že pôjdu radšej domov a pokúsi sa ho opraviť. Vzala Mišku na ruky a voľačo jej tíško šepkala. Potom jej dala božtek na líčko a Miška už odrazu nebola taká smutná. Nuž, mamičkine bozky liečia chorú dušičku. 


Prišli domov, prezliekli sa, umyli a najedli. Mamička šla do komory a Miška jej zvedavo pozerala ponad plece:
– Čo hľadáš? Vlnu? – spytovala sa Miška.
– Áno, tu by to malo byť… – a už ťahala igelitové vrece. Položila ho na dlážku a začala vyberať rôzne vlny. – potrebujeme takú farbu, ktorá je aj na tvojom svetríku, aby nebolo vidno, že sme ho opravovali.
– Tak to je ľahké! – zvolala Miška. – Ružovú! –
– Mám ju! Je síce staršia, ale to vôbec nevadí. Pozri! – a podávala klbko ružovej farby dcérke.
– Mami, a prečo je každé klbko iné? – spýtala sa.
– Kedysi sa robili také klbká. Väčšie a inak zmotané. Poď pomôžeš mi s tým! – Miška sa trošku prekvapila, ona predsa ešte nevie pliesť svetríky, ale šla za mamičkou do obývačky. – Vezmi si stoličku a sadni si! – prikázala mamička. – daj si takto ruky a zavesila vlnu Miške na zápästia presne tak, ako to robievala jej mamička. Miška držala vlnu, krútila pästičkami a mamička namotala krásne guľatučké klbko. Potom vzala svetrík a opatrne odpárala golierik a aj rukávy. Zobrala ihlice a začala s nimi „čarovať“. Nešlo to ľahko, trvalo to pár dní, lebo to robila najčastejšie, až keď bola Miška už v postieľke.
Napokon sa Miška dočkala. 
– Fíha, mami, veď ten svetrík je krajší ako predtým! – zhíkla a hneď si ho skúšala. Zvŕtala sa pred zrkadlom, akoby mala na sebe princezničkovské šaty a stískala mamičku a zas tancovala po izbe… – Ďakujem! – povedala a vrátila mamičke božtek z parku.

– Ejha! Tak tomu vravím nová frizúra… – uznanlivo prehovoril kabátik  v skrini, keď uvidel vynovený svetrík na poličke. Aj žlté podkolienky sa prišli pozrieť na vyliečeného pacienta…
Ten celý natešený ležal a premýšľal, čo sa mu to vlastne prihodilo.

Narozprával a pre Vás, milé deti, pripravil Štefan Jančík. Príjemné počúvanie…

 

Mohlo by vás zaujímať

Keď si šťastný, tvoja duša spieva

Keď si šťastný, tvoja duša spieva Sedíš pod dekou schúlený do klbka a oheň v krbe praská. Keď si šťastný, už viac...Čítať viac
Tvorba webstránok