Deviata vianočná rozprávočka

Deviata vianočná rozprávočka

O stratených guľôčkach

Miška vyskočila z auta a ponáhľala sa k vchodovým dverám. Zazvonila na zvonček a z malej dierkovanej skrinky sa ozvalo:
– Kto je to?
– Starká, to som ja, tvoja vnučka! – zvolala Miška a zasmiala sa, lebo jej to pripomenulo vlka z rozprávky o Červenej Čiapočke. Starká otvorila zvončekom dvere a vyšla pred byt, aby sa privítali. Tie tri dni sa im starala o kocúrika. Odrazu počuje krik. Pozrie hore a odtiaľ sa ozýva chlapčenský hlas:
– Miška, Miška sa vrátila! – kričal jej kamarát Števko, čo býval o poschodie vyššie. Už ju netrpezlivo vyčkával na schodoch a nadšene volal jej meno, až sa otriasal celý dom. – Joj, tak dlho si bola preč, ani som sa nemal s kým pohrať… – povedal trošku smutne Števko a rozbehol sa za ňou. Miška sa usmievala od radosti, že opäť vidí svojho dobrého kamaráta a tiež preto, lebo sa niečo zmenilo:
– Števko, veď ty vieš povedať R! – zvolala nadšene a od radosti ho objala. Chlapec chvíľu nerozumel, o čom to hovorí. Sám si neuvedomil, že sa mu podarilo povedať to huncútske písmenko. 
– Tak veľmi si mi chýbala…čože si povedala? – prekvapil sa.
– Vieš povedať Rrr! – vykríkla a ťahala ho ku nim domov. – Poď, ešte si nevidel môjho kamaráta Pufa – a hoci párkrát pri tom zakopol, Števko bol rád, že mu porozpráva nové zážitky…
– Akého kamaráta? – premýšľal Števko nahlas , či ho nevymenila. Vtedy sa Miška zohla, niečo zdvihla a podala mu …
– Mačiatko? – doširoka sa usmial a poškrabal Pufa za uškom. Sadli si na koberec a hodnú chvíľu sa hrali so živou „hračkou“. Puf sa však rýchlo unavil, schúlil sa do klbka a zaspal Števkovi na kolenách. Chvíľu ešte pozerali na kocúrika, a potom ho opatrne Števko preložil do pelecha. Vtedy uvidel pod Miškinou postieľkou zvláštnu, trochu ošúchanú papierovú krabicu od topánok. 
– Čo, skrývaš v tej krabici? – spýtal sa zvedavý chlapček.
– Ja? Ja nič neskrývam, ja predsa pod posteľou nemám žiadnu krabicu. – prekvapila sa Miška a tiež sa tam pozrela. 
Vzala čudnú neznámu krabičku a pozrela dnu. Prišlo jej to, akoby našla dávno zabudnutý poklad. Deti v nej zazreli rôzne tajomné vrecúška a veci, ktoré ešte nikdy nevideli. Miška však vedela, že sa nepatrí brať veci, čo jej nepatria, bez dovolenia. Opatrne ju zatvorila a vstala. Kývla hlavou na Števka a on vedel, že má ísť s ňou. Prišli za jej rodičmi ktorí v kúpeľni triedili bielizeň. 
– Čia je táto krabica? A čo za čudesné veci sa to v nej skrývajú? Hm? – vyhŕkla na rodičov príval otázok.
Mamička pozrela a pustila tepláky na zem namiesto do práčky.
– Jéj, kde si ju našla? Čo som sa len nahľadala? Už som si myslela, že sú tie veci navždy stratené. – potešila sa mamička, ale deti stále nerozumeli prečo.
– Čo sú to za veci? 
– Moje najväčšie poklady z dávnych čias! – rozjasnila sa mamičke tvár. Opláchla si ruky a vzala Miške krabicu. Prešla do kuchyne ku stolu, a keď deti tiež sedeli, začala vyberať a vysvetľovať. Odznaky, akési céčka, farebné kamienky, prstienky z kolotočov, sponky do vlasov a také veselé plastové lienky s gumičkami do vrkočov, ale i náramky z korálikov, čo si mamička navliekala ešte ako dieťa a vyšívané obrázky a pár obrázkov z časopisov…
– Zo všetkých vecí pre mňa sú najvzácnejšie a najobľúbenejšie tieto dve vrecúška. – Najprv vytiahla hnedé, kárované ako ockove košele, a potom aj modré s pestrofarebnými štvorčekmi. Pomaly otvorila prvé vrecúško, vzala Miškinu, a potom aj Števkovu ručičku a obom do dlaní nasypala…guľôčky. Deti len prekvapene pozerali. – Volajú sa hlinené guľôčky, lebo sú z hliny. A tutohľa sú „sklenky“, teda sklenené guľôčky. Keď som bola malá, hrávali sme sa s nimi rôzne hry, vymieňali ich, či zbierali vzácne odtiene farieb. 
– To boli časy… – zaspomínal si v duchu aj ocko. Deti stáli s dlaňami povrch naplnenými farebnými guľôčkami a báli sa pohnúť, aby sa poklady nerozsypali… a stala sa zvláštna vec, rodičia sa na chvíľu znovu stali malými deťmi a vysvetľovali Miške a Števkovi, ako sa hrávali. Hoci v paneláku sa jamky pätou do zeme vyhĺbiť nedajú, ukázali im na koberci ako nato a guľôčky deťom darovali. 
– Vyberte si každý svojich päť guličiek rovnakej farby, aby ste vedeli, ktoré sú vaše. Jemne pustíte guľky na zem, len kúsok od zeme, nech sa nerozbijú. Asi toľko pokiaľ máte kolená. – deti pustili guľky a tie sa hneď rozkotúľali po hladkom koberci. – Pokrčíte prštek a ťuknete do guličky tak, aby ste ju trafili do jamky, ukazoval ocko na koliesko z nite položené na zemi. A kto trafí do „jamky“ všetky guľôčky, vyhráva a berie všetky, čo boli v hre. 
Deti sa hru naučili, a keď skončili, počítali svoje guľôčky a triedili podľa farieb. Nakoniec mamička vraví: – A najvzácnejšie pre nás boli sklenené guľôčky, ktoré v sebe mali bublinky. 
– Bublinky? – nešlo Miške do hlavy, lebo si predstavovala bublinky z bublifuku. Vtedy jej mamička vzala jednu guľôčku a oproti oknu do nej pozrela jedným okom, kým to druhé mala zažmúrené.
-Táto nie… – a vzala ďalšiu a ďalšiu a ďalšiu, – … aha táto! – a podávala Miške priesvitnú guľku s modro-žltým stredom. – Pozri sú tam dve bublinky. A guľka, ktorá mala najviac bubliniek bola najvzácnejšia. Nosili sme ju pre šťastie vo vrecku.
– Niekto klope! – z kúpeľne volala starká. 
– Otvorím! – odpovedal ocko a šiel k dverám. – Števko, to je tvoj ocko, prišiel po teba. – Rozlúčili sa teda a chlapec s plnými dlaňami pokladov opatrne kráčal domov. Miška bola unavená a ako každé poobedie si šla pospať. Rodičia sa ešte v kuchyni so starkou rozprávali a aby dievčatko nerušili, privreli dvere na izbičke.

– Hneď mi je lepšie. Poriadne dlho som sa už negúľala. Taká som stuhnutá ako kameň. – naťahovali sa guľôčky a šuchotali a váľali sa po koberci hore-dolu. 
– Pomaly, len pomaly, žiadne predvádzanie, už dlho ste boli vo vrecúšku zatvorené, aby ste sa zas nestratili. – vygúľala sa obrovská sklenená guľka, raz toľko väčšia ako ostatné. – Izbička je veľká a kútov je tu tiež veľa. Tam vám nič nepomôže. Zapadnete prachom, alebo vás zhltne tá pažravá čierna rúra, s ktorou ľudia každú sobotu behajú po dome. Neviete, aké velikánske brušisko má. 
– Ale, ale, noví návštevníci, – pridala sa do rozhovoru bábika Evička. 
– Že noví a návštevníci, my sme tu už možno aj tridsať rokov, len sme boli stratené. A dnes nás konečne našli. – ozvali sa guľôčky a guľka.
– Prepáčte, ja som tu len nejaký týždeň a kto ste vy? – ospravedlnila sa bábika.
– Voláme sa guľôčky a deti sa s nami hrávajú. – odpovedali.
– Aj so mnou sa Miška hráva. Vitajte teda! Asi by sme sa už mali vrátiť na svoje miesta, lebo dievčatko sa čoskoro zobudí. Nech sa na vás nepošmykne. – usmiala sa bábika Evička, že si našla ďalších kamarátov a vrátila sa do postieľky k Miške.

Narozprával a pre Vás, milé deti, pripravil Štefan Jančík. Príjemné počúvanie…

Mohlo by vás zaujímať

Prvý jarný deň prišiel ako vždy a predsa inak

  Prvý jarný deň prišiel ako vždy a predsa inak Prvý jarný deň prišiel ako vždy… Vlastne 20. marca s mnohými predtuchami...Čítať viac

Tajomná

Tajomná Nepozná tvoje meno. Nemá ani žiadne veno… Neskúša ťa vôbec nikde nájsť. Nenačúva, iba ak tráve rásť. Nenájdeš žiadne jej fotky....Čítať viac
Tvorba webstránok