Druhá vianočná rozprávočka

Druhá vianočná rozprávočka

O autíčku, ktoré nechcelo ísť spať

Miška bývala na prízemí v paneláku oranžovej farby. Možno preto boli ulice sídliska pomenované menami kvietkov. Oranžové paneláky boli teda na Nechtíkovej, žlté na Púpavovej, fialové na Fialkovej a modré na Nezábudkovej ulici. Rovnako ako ostatné deti zo škôlky, bola aj Miška počas Vianoc doma.

– Dnes má meniny Štefan, – povedala mama, keď nakukla do kalendára. Dala si záležať, aby to jej dcérka počula.
– Mami, veď tak sa volá môj kamarát zo škôlky! Však sa môže prísť k nám pohrať? Ukážem mu novú bábiku Evičku, – zaliečavo sa krútila okolo mamičky. 

Števko býval len o jedno poschodie vyššie. Miška vybehla tých pár schodov rýchlo ako blesk a zaklopala na dvere. Po chvíli otvoril dvere bradatý ujo, Števkov ocko:
– Ahoj, Miška, prišla si sa k nám hrať? – prihovoril sa a pootvoril dvere, aby vošla. Dievčatko však nešlo dnu ako inokedy:
– Dobrý deň! Ujo, dnes by som chcela Števka zavolať k nám, keď má tie meniny, – zašepkala, akoby to malo byť tajomstvo.
– Števko prišla Miška, aby si sa šiel ku nej hrať! 
– Idem, len si obujem papučky. Oci, môžem si vziať aj nové autíčko? Je pejfektné, uvidíš Miška! – zakričal Števko na celý dom. Nevedel ešte povedať „r“, ale Miška sa mu nikdy neposmievala. To sa predsa nerobí. Aj ona sa ho naučila len nedávno.
– Kto bude prvý? – skríkli obe deti naraz, otecko sa len usmial a nechal deti bežať dole schodmi. Poprial ešte Miškinej mamičke ponad zábradlie krásne Vianoce a zatvoril dvere. Prvý dobehol Števko. Nestihol ani zabrzdiť a zastavil až pri dverách do detskej izby:
– Dobjý deň teta, šťastné a veselé! – doširoka sa usmieval a v rukách držal novú hračku.
– Ahoj, Števko, to si si našiel pod stromčekom? – pozrela na nové červené auto v chlapcovom náručí.
– Áno, je to auto na diaľkové ovládanie, – a zodvihol ho nad hlavu.
Miška poťahala kamaráta za rukáv:
– Poď, ukážem ti moju novú bábiku! Volá sa Evička, – a obe deti zmizli za dverami detskej izbičky.

Mamička im pripravila koláčiky, chlebíčky a malinovku. Deti oslávili Števkove meniny a pekne sa pohrali s novými hračkami. Po obede si šli trochu pospať, aby sa mohli potom vonku sánkovať. Miška do svojej postieľky a Števko šiel domov tiež do svojej postieľky. Tak sa tešil na sánkovačku, že si nové autíčko zabudol u kamarátky pod stolíkom. 

– Jój, moje uši! – zavzdychala bábika Evička, – Čo to tu tak vrčí?- a obzerala sa po izbičke.
– Vrrrr, brm, brm, vŕŕ, to je super, ešte jedna zákruta vľavo, jedna zákruta vpravo, vŕŕŕŕŕŕ, tutúúút, z cesty slečna! – bláznilo sa autíčko pomedzi nohy stola. Skoro Evičku zrazilo.
– Prečo tak vykrikuješ? Nevidíš, že Miška spí? Ešte ju zobudíš! – hnevala sa bábika na autíčko.
– Ja som perfektné autíčko na diaľkové ovládanie, viem chodiť samé a deti ma nemusia tlačiť. Stačí, keď ma naháňajú. To je zábava! – chvastalo sa autíčko.
– Teraz je čas na spánok, musíme byť potichu! – skúsila znovu bábika Evička upokojiť nezbedné autíčko.
– No, no, veď sa môžem trošku zabaviť! Poď, povozím ťa! – volalo autíčko.
– Nie, ďakujem, ja budem radšej pri Miške v postieľke. Aj ty by si sa mal zaparkovať do garáže, – povedala bábika a vyskočila na postieľku. Schovala sa pod perinu a zaspala.

Autíčko bábiku neposlúchlo a vystrájalo ďalej. Vrčalo a lietalo po izbe po celý čas, kým deti spali. Odrazu v ňom čosi, zaškrípalo, zahrkalo a kolieska sa viac ani nepohli. Prekvapilo sa autíčko a začalo plakať:
– Už ma môj Števko nebude nikdy chcieť! Hodí ma do krabice a zanesie do pivnice medzi staré hračky! Alebo to najhoršie – vyhodí na smetisko! – a fňukal tak dlho, až kým sa bábika Evička a Miška nezobudili. Obe pozreli pod stôl a uvideli nešťastné autíčko.
– Ejha, Števko si tu zabudol autíčko! – vzala ho Miška do náručia a odniesla o poschodie vyššie, aby jej kamarát nebol smutný. Autíčko už vrčalo len veľmi slabulinko.
– Dobrý deň, ujo! Števko si zabudol u nás autíčko. Priniesla som mu ho, ale voľajako čudne, slabučko vrčí. Dúfam, že sa nepokazilo! – bojazlivo vložila autíčko Števkovmu ockovi do rúk, akoby bolo zo skla.
– Pozriem sa na to, – povedal ujo. Netrvalo dlho a prišiel na to, čo sa stalo.
– Nevyhodíte ho, však? – vyzvedala Miška.
– Tak to nebude potrebné, len nabudúce, keď sa dohráte, toto tlačidlo treba vypnúť. Autíčko nie je pokazené. Vybili sa mu baterky.

Miška i autíčko si vydýchli. Odvtedy už deti vypínač nezabúdali vypínať. A autíčko? Autíčko sa poučilo a viac sa nepredvádzalo a nebudilo deti počas spánku.

 

Mohlo by vás zaujímať

Tvorba webstránok