Dvanásta vianočná rozprávočka

Dvanásta vianočná rozprávočka

O papučkách, ktoré sa stále hnevali

– Miška, zas si si neobula papučky? – volal ocko, keď sa vrátil z práce a potkol sa na nich.
– Jáj! Zabudla som! – odpovedala Miška a ťapla sa dlaňou po čele. Pribehla do chodby a vítala ocka:
– Ocko, hurá, už si doma!  Čo si mi priniesol? – poskakovala netrpezlivo.
– Nezahováraj a rýchlo sa obuj! – povedal ocko prísnejším hlasom, ale stále sa usmieval. Miška sa jednou rukou držala ockovej nohavice a druhou steny. Pozerala raz hore na ocka a zas dole na papučky a neprestajne rozprávala.
– Pozeraj! Veď tvoje papučky sa hnevajú! Obula si si ich naopak. – zasmial sa.Zložil si veci, umyl ruky a vzal svoju dcérku do náručia. Pozdravil sa aj s mamičkou a sadol si k nej do obývačky. Miška mu sedela na kolenách. Ocko chodieval z práce unavený, ale malá nezbednica bola ako veľká voda. Taký príval radosti…
Miška zdvihla obe nôžky a poťukala špičkami o seba:
– Máš pravdu. Naozaj sa hnevajú. Ani sa nechcú pozrieť na seba, – mykla bezradne plecami a vyzula si ich. Ocko sa zohol, že jej ich pomôže obuť správne, Miška však zvolala: – Nechcem ich, keď sú také jedovité! Budem radšej chodiť bosá. 
– Ale, ale, tuším ťa tým hnevom nakazili. Len ich pekne prines a ja ti trošku pomôžem. Trpezlivo čakal a potisol ju dolu zo svojich kolien. Miška sa neochotne zohla a podala ockovi papučky. Opäť si ju posadil na kolená a neprestal sa usmievať: – Pozri táto je pravá a táto ľavá. – vysvetľoval. 

Papučky na seba zazerali a mračili sa. Dobre, že sa z toho neblýskalo. 
– Ty si začala. Ja sa s tebou nehrám! – vraví pravá papučka ľavej.
– Jasné, vždy som všetkému na vine ja! Ty si anjelik, však! – nevedela prísť ľavá papučka tej pravej na meno.
– Tak prečo sa tisneš tam, kam nepatríš, teda na moju nožičku. Už ti nestačí tá tvoja ľavá? Takto to už nejde. Veď nemôžeš sedieť na dvoch nožičkách. To by potom Miška spadla a polámala by si ich. A povedz mi, ako by si ťa potom obula, ak by mala sadru na nohe? Há! – vyčítavo pozerala pravá papučka. A trošku smrkla, lebo jej to prišlo ľúto…

Mamička sedela vedľa nich a plietla voľačo. Odrazu si spomenula a položila ihlice. Vstala a odišla. O minútku sa vrátila s fixkami. Sadla si a vyzula Miške obe papučky. Stále nič nepovedala. Dcérka a aj ocko len prekvapene pozerali. Mamička vzala najprv tmavomodrú fixku a na obe papučky nakreslila po jednom koliesku. Kolieska vyfarbila a s čiernou fixkou urobila do ich stredu malú bodku. To boli ako oči. Nakoniec vybrala červenú a pod kolieska nakreslila po jednej čiarke – a pribudli ústa. Trošku sa jej asi nepodarili, lebo boli nakrivo. Potom papučky natiahla Miške na nôžky. A všetci uvideli, čo vymyslela. Ak sa papučky obuli správne, vytvorili spolu krásny úsmev a pekne sa na seba pozerali.
– Hí, mami, veď moje papučky sa už vôbec nehnevajú! – nadšene vyskočila Miška na rovné nohy a prezerala si papučky. Mamička ju pohladila po vláskoch a oči sa jej smiali.
– Teraz si už nepomýliš pravú s ľavou, a ak áno, rýchlo na to prídeš. A sama ich udobríš. – vysvetlila jej a aj ocko sa začal usmievať.

– Pozri, aké sme teraz pekné! – zvolala pravá papučka. A novými červenými ústočkami sa doširoka usmiala. Modrým namaľovaným očkom žmurkla a bolo po hneve. Ľavá papučka sa zrazu po dlhom čase tiež usmiala a neviditeľným noštekom sa dotkla svojej priateľky. Pritúlili sa a v objatí zabudli na všetky zvady. 

A Miška? Tá si od tohto dňa stále dávala pozor, aby sa jej papučky nepohnevali…

Narozprával a pre Vás, milé deti, pripravil Štefan Jančík. Príjemné počúvanie…

Mohlo by vás zaujímať

Fučíkov odkaz živým opäť ožil

Fučíkov odkaz živým Fučíkov odkaz živým… Mnohí si iba povzdychnú, lebo vedia… Je takých však stále menej. Prehrabávala som sa „v oddelení“...Čítať viac
Tvorba webstránok