Piata vianočná rozprávočka

Piata vianočná rozprávočka

Ako Miška našla nového kamaráta

– Ocko, ocko, konečne nemusíš do práce! Poď, musíme postaviť óóóbrovského snehuliaka! Najväčšieho na svete! Tak vstávaj! – ťahala Miška otecka za rukáv z postele.
– A už si raňajkovala? – unavene odpovedal a schoval ruku pod perinu.
– Jasne! Aj zuby som si umyla, aj mi mamička zaplietla vrkoče.
– Naozaj? – pozrel na ňu jedným očkom, – Fíha! Vážne! Hmm. To asi musím naozaj vstať. Vieš, čo? Vybav mi, prosím, u mamičky jednu kávičku a potom pôjdeme. A môžeš mi priniesť aj ten výborný koláčik, čo si piekla s mamičkou.

Miška vybehla pred panelák a ocko pár krokov za ňou. V ruke niesol vrecúško s mrkvou a guľatými kamienkami z kvetináča. Prešli na ihrisko, teraz po členky zasypané čerstvým snehom. Pustili sa teda stavať prvého vianočného snehuliaka. Miška gúľala najmenšiu guľu na hlavu a ocko obe tučnučké brušiská. Spoločne im to šlo raz-dva.
– Teraz zapichni snehuliakovi nos, – povedal ocko a zdvihol Mišku, aby dočiahla.
– Ty daj oči a ústa a ja mu pripnem gombíky, – rozhodlo sa dievčatko.
– Už je to hotovo! – skríkli od radosti.
– Oci, ešte nemá metlu a čiapku, – spomenula si Miška.
– Ideme sa poradiť s mamičkou, – vybral ocko telefón z vrecka a vytočil číslo. Chvíľu sa zhovárali, a potom zložil.
– No? Čo povedala? – nedočkavo vyzvedala.
– Metlu máme iba jednu a mamička ju potrebuje na dlážku. Tú vyrobíme z konárikov, ktoré nájdeme. A namiesto čiapky dáme starý hrniec z pivnice. – usmieval sa ocko. – Poď, najprv prinesieme ten hrniec! – vzal dcérku za rúčku a vošli do vchodu.
Tam sa Miška trochu bála, pretože v pivnici býva tma. Ale teraz mala pri sebe ocka…
Zasvietil a otvoril dvere na ich pivnici:
– Mal by byť vpravo dole, tak hovorila mamička. Dole je kde? – skúšal ocko Mišku, – Výborne, ale vpravo? Už som zabudol… 
– Ocino, ja to viem! Presne tam! Aha, tam je ten hrniec, vidím ho! – s nadšením ukazovala. do tmavého kúta, kam ani svetlo žiarovky nedosiahlo.
– Ty si šikovná! – zohol sa ocko a naťahoval ruku ponad bicykel. – Je nejaký ťažký. Asi doňho mamička niečo odložila, – položil tmavomodrý, trošku obitý hrniec na zem.
– Niečo tam je! – hlásila Miška.
Vzali hrniec na svetlo a uvideli v ňom malé strakaté ušaté klbko:
– Veď to je mačiatko! – prekvapili sa obaja. Bolo trochu vychudnuté a vystrašené. Nečudo, zobudili ho. Asi sa stratilo a ukrylo sa do hrnca.
– Tu ho nemôžeme nechať. Určite je hladné, – premýšľal ocko. 
– Vezmime si ho domov. Bude to môj nový kamarát, – líškalo sa dievčatko. Mačiatko zamňaukalo, vyskočilo z hrnca a pritúlilo sa Miške k nohám. Ocko sa iba usmial. Vzal hrniec aj mačiatko:
– Uvidíme, čo na to povie mamička, ale aspoň ho nakŕmime.

Mačiatko bolo také krásne… a vonku bola zima… rozhodli sa teda, že si ho nechajú.

– Ešte, že moja kamarátka je veterinárka. Zájdeme za ňou, nech sa pozrie, či je v poriadku, – povedala mamička. Sadli do auta a odviezli sa o pár ulíc ďalej. A hoci bola sobota, mačiatko vyšetrila a zaočkovala. Miška sa dozvedela, že je to kocúrik a je zdravý. Chvíľu sa ešte rodičia rozprávali s pani doktorkou, a potom si odviezli mačiatko domov. 

Malá Miška a jej rodičia mali odrazu plné ruky práce. Miška hladkala kocúrika a ukazovala mu celý byt. Mamička mu šila pelech zo starého svetra a otecko šiel kúpiť misky, granule a konzervy, dokonca aj mačací záchod. 
– Ty budeš teraz môj kamarát. Budem sa s tebou hrať. Súhlasíš? – prihovárala sa Miška novému kamarátovi. Kocúrik sa ešte trochu bál, ale bol rád, že je v teple a má plné bruško. Pozrel sa na bábiku Evičku a spýtal sa:
– Čo je to kamarát? Nebude to bolieť? Mňau?
Bábika len ticho sedela a usmievala sa.
– Už toľko nemňaukaj. Tu som, ja sa o teba postarám, – povedala Miška a odbehla s krikom do kuchyne, – Mamí, kocúrik je asi zase hladný…
Kocúrik zaliezol pod posteľ. Bábika sklonila hlavu a pozrela sa pod posteľ:
– Neboj sa, Miška je dobré dievčatko. Budeš sa tu mať dobre. Len mi sľúb, že ma nebudeš ťahať za vlasy! Vieš ja som Miškina úplne nová bábika a bola by smutná, keby si ma zničil. Určite dajú nejakú hračku aj tebe. A nezabudni si pýtať meno. Inak ja sa volám Evička.- zodvihla sa a sadla si presne tak, ako pretým.

Dievčatko sa po chvíli vrátilo, aby ukázalo kocúrikovi nový pelech na spanie, mištičku na vodu a druhú na mäsko a granule.
– Ocko, mamička, aké mu dáme meno?
Murko? Oskar? Tom? Miško? Alebo radšej Ňufík? – začala spomínať na mená kocúrikov mamička. Ocko ju prerušil: – Nech sa volá Puf, ako z tej rozprávky Puf a Muf. Oni tiež bývali v paneláku.
– Puf a Muf? Takú rozprávku som ešte nevidela, – protestovala Miška. Otecko zapol svoj počítač a pustil dcérke rozprávku zo svojho detstva „Puf a Muf na Vianoce“ . Keď už boli tento týždeň tie Vianoce.

A kým Miška pozerala, malý kocúrik Puf vyliezol po operadle kresla na okno. Hral sa so svetielkami, až sa do nich zamotal a zaspal… Nezbedník bol veru, rovnako ako v rozprávke.

Narozprával a pre Vás, milé deti, pripravil Štefan Jančík. Príjemné počúvanie…

 

 

 

 

Mohlo by vás zaujímať

Tajomná

Tajomná Nepozná tvoje meno. Nemá ani žiadne veno… Neskúša ťa vôbec nikde nájsť. Nenačúva, iba ak tráve rásť. Nenájdeš žiadne jej fotky....Čítať viac

Prvý jarný deň prišiel ako vždy a predsa inak

  Prvý jarný deň prišiel ako vždy a predsa inak Prvý jarný deň prišiel ako vždy… Vlastne 20. marca s mnohými predtuchami...Čítať viac
Tvorba webstránok