Piata vianočná rozprávočka

Piata vianočná rozprávočka

Ako Miška našla nového kamaráta

– Ocko, ocko, konečne nemusíš do práce! Poď, musíme postaviť óóóbrovského snehuliaka! Najväčšieho na svete! Tak vstávaj! – ťahala Miška otecka za rukáv z postele.
– A už si raňajkovala? – unavene odpovedal a schoval ruku pod perinu.
– Jasne! Aj zuby som si umyla, aj mi mamička zaplietla vrkoče.
– Naozaj? – pozrel na ňu jedným očkom, – Fíha! Vážne! Hmm. To asi musím naozaj vstať. Vieš, čo? Vybav mi, prosím, u mamičky jednu kávičku a potom pôjdeme. A môžeš mi priniesť aj ten výborný koláčik, čo si piekla s mamičkou.

Miška vybehla pred panelák a ocko pár krokov za ňou. V ruke niesol vrecúško s mrkvou a guľatými kamienkami z kvetináča. Prešli na ihrisko, teraz po členky zasypané čerstvým snehom. Pustili sa teda stavať prvého vianočného snehuliaka. Miška gúľala najmenšiu guľu na hlavu a ocko obe tučnučké brušiská. Spoločne im to šlo raz-dva.
– Teraz zapichni snehuliakovi nos, – povedal ocko a zdvihol Mišku, aby dočiahla.
– Ty daj oči a ústa a ja mu pripnem gombíky, – rozhodlo sa dievčatko.
– Už je to hotovo! – skríkli od radosti.
– Oci, ešte nemá metlu a čiapku, – spomenula si Miška.
– Ideme sa poradiť s mamičkou, – vybral ocko telefón z vrecka a vytočil číslo. Chvíľu sa zhovárali, a potom zložil.
– No? Čo povedala? – nedočkavo vyzvedala.
– Metlu máme iba jednu a mamička ju potrebuje na dlážku. Tú vyrobíme z konárikov, ktoré nájdeme. A namiesto čiapky dáme starý hrniec z pivnice. – usmieval sa otecko. – Poď, najprv prinesieme ten hrniec! – vzal dcérku za rúčku a vošli do vchodu.
Tam sa Miška trochu bála, pretože v pivnici býva tma. Ale teraz mala pri sebe ocka…
Zasvietil a otvoril dvere na ich pivnici:
– Mal by byť vpravo dole, tak hovorila mamička. Dole je kde? – skúšal ocko Mišku, – Výborne, ale vpravo? Už som zabudol… 
– Ocino, ja to viem! Presne tam! Aha, tam je ten hrniec, vidím ho! – s nadšením ukazovala. do tmavého kúta, kam ani svetlo žiarovky nedosiahlo.
– Ty si šikovná! – zohol sa ocko a naťahoval ruku ponad bicykel. – Je nejaký ťažký. Asi doňho mamička niečo odložila, – položil tmavomodrý, trošku obitý hrniec na zem.
– Niečo tam je! – hlásila Miška.
Vzali hrniec na svetlo a uvideli v ňom malé strakaté ušaté klbko:
Veď to je mačiatko! – prekvapili sa obaja. Bolo trochu vychudnuté a vystrašené. Nečudo, zobudili ho. Asi sa stratilo a ukrylo sa do hrnca.
– Tu ho nemôžeme nechať. Určite je hladné, – premýšľal ocko. 
– Vezmime si ho domov. Bude to môj nový kamarát, – líškalo sa dievčatko. Mačiatko zamňaukalo, vyskočilo z hrnca a pritúlilo sa Miške k nohám. Ocko sa iba usmial. Vzal hrniec aj mačiatko:
– Uvidíme, čo na to povie mamička, ale aspoň ho nakŕmime.

Mačiatko bolo také krásne… a vonku bola zima… rozhodli sa teda, že si ho nechajú.

– Ešte, že moja kamarátka je veterinárka. Zájdeme za ňou, nech sa naň pozrie, či je v poriadku, – povedala mamička. Sadli do auta a odviezli sa o pár ulíc ďalej. A hoci bola sobota mačiatko vyšetrila a zaočkovala. Miška sa dozvedela, že je to kocúrik a je zdravý. Chvíľu sa ešte rodičia rozprávali s pani doktorkou a potom si odviezli mačiatko domov. 

Malá Miška a jej rodičia mali odrazu plné ruky práce. Miška hladkala kocúrika a ukazovala mu celý byt. Mamička mu šila pelech zo starého svetra a otecko šiel kúpiť misky, granule a konzervy, dokonca aj mačací záchod. 
– Ty budeš teraz môj kamarát. Budem sa s tebou hrať. Súhlasíš? – prihovárala sa Miška novému kamarátovi. Kocúrik sa ešte trochu bál, ale bol rád, že je v teple a má plné bruško. Pozrel sa na bábiku Evičku a spýtal sa:
– Čo to je kamarát? Nebude to bolieť? Mňau?
Bábika len ticho sedela a usmievala sa.
– Už toľko nemňaukaj. Tu som, ja sa o teba postarám, – povedala Miška a odbehla s krikom do kuchyne, – Mamí, kocúrik je asi zase hladný…
Kocúrik zaliezol pod posteľ. Bábika sklonila hlavu a pozrela sa pod posteľ:
– Neboj sa, Miška je dobré dievčatko. Budeš sa tu mať dobre. Len mi sľúb, že ma nebudeš ťahať za vlasy! Vieš ja som Miškina úplne nová bábika a bola by smutná, keby si ma zničil. Určite dajú nejakú hračku aj tebe. A nezabudni si pýtať meno. Inak ja sa volám Evička.- zodvihla sa a sadla si presne tak, ako pretým.

Dievčatko sa po chvíli vrátilo, aby ukázalo kocúrikovi nový pelech na spanie, mištičku na vodu a druhú na mäsko a granule.
– Ocko, mamička, aké mu dáme meno?
Murko? Oskar? Tom? Miško? Alebo radšej Ňufík? – začala spomínať na mená kocúrikov mamička. Ocko ju prerušil: – Nech sa volá Puf, ako z tej rozprávky Puf a Muf. Oni tiež bývali v paneláku.
– Puf a Muf? Takú rozprávku som ešte nevidela, – protestovala Miška. Otecko zapol svoj počítač a pustil dcérke rozprávku zo svojho detstva „Puf a Muf na Vianoce“ . Keď už boli tento týždeň tie Vianoce.

A kým Miška pozerala, malý kocúrik Puf vyliezol po operadle kresla na okno. Hral sa so svetielkami, až sa do nich zamotal a zaspal… Nezbedník bol veru rovnako ako v rozprávke.

 

 

 

 

 

Mohlo by vás zaujímať

Tvorba webstránok