Prvá vianočná rozprávočka

Prvá vianočná rozprávočka

Ako si bábika našla meno

Včera bol Štedrý večer.
Všetky deti sa tešili z darčekov, ktoré si našli pod stromčekom.
Malá Miška sa nevedela vynadívať na svoju novú bábiku. Dostala aj iné darčeky, ale bábika bola, tým darčekom, ktorý si vysnívala. Vzala si ju k sebe do postieľky a túlila sa k jej mäkkému telíčku, kým nezaspala.
Bola to jedna z tých bábik, čo majú tváričku aj telíčko vypchaté ako vankúšik. Oblečené mala šaty s námorníckymi modrými a bielymi pásikmi. Hnedé kučeravé vlásky jej vykúkali spod modrého klobúčika a viseli až po plecia. Na nôžkach biele ponožky a modré papučky. Tváričku mala namaľovanú a očká – malé modré koráliky sa nezatvárali ako pri plastových drahých bábikách.

Miška už spokojne snívala pod žltou perinkou tuho objímajúc bábiku. Do izbičky cez svetlomodré závesy prenikalo svetlo pouličných lámp a miešalo sa s farebnými svetielkami na vianočnom stromčeku. Vtedy sa bábika pomaličky otočila a sadla si na kraj postieľky. Porozhliadla sa po izbičke a tichúčko prehovorila:
– Fíha! Kde to som? To je krása! – a šikovne zoskočila na zem. Krútila hlávkou na všetky strany a pozorovala svetelné divadlo na stenách. Odrazu zacítila krásnu vôňu, ktorú doteraz nepoznala. Veď  len ležala v obchode s hračkami. Vybrala sa teda za tou vôňou. Zastala pod vianočným stromčekom a pozerala hore. Viseli na ňom samé lesklé vecičky a blikajúce farebné svetielka sa v nich odrážali. 
– Čo to tu tak krásne sladko rozvoniava? Ty stromček? – spytovala sa zvedavá bábika. Stromček sa naklonil k malej bábike a potešený lichôtkou prehovoril:
– Áno, o mne ľudia hovoria, že voniam krásne, – a vzal ju jedným z dlhších konárov do svojej koruny. Posadila sa k modrému svetielku a privoňala k ihličiu.
– Hm, vôňa je to krásna. Nie je to však tá, ktorú som cítila v izbičke.
– Óóó, škoda. Neostáva ti teda nič iné, ako hľadať ďalej. 
Bábika sa ešte chvíľku hojdala na konári, a potom zliezla na zem. Zopár zelených ihličiek sa jej zapichlo do malého telíčka. Ako sa oprašovala, voľačo jej ťuklo do hlávky a zhodilo klobúčik na oči.
– Kto ma to štuchol?- vykríkla. Pozrela sa hore a malé biele strapaté papieriky ju pošteklili na tvári:
– Prečo mi to robíš, ty biela nezbednica? –  spýtala sa a ustúpila o krok dozadu, aby lepšie videla. Akási biela tanečnica so striebornou sukničkou sa tam vykrúcala. Raz na jednu, raz na druhú stranu, až sa jej zatočila hlava.
– Čo tu robíš? Nemáš byť v postieľke s malou Miškou? A ako sa voláš? – zasypala ju otázkami podivná tanečnica.
– Ja, ja… – zaskočená bábika nevedela rýchlo odpovedať, – ja hľadám sladkú vôňu, čo ma sem prilákala. A čo to znamená „Ako sa voláš?“, to sa ma ešte nikto nepýtal? – začudovane vypleštila oči.
– Ty nevieš, ako sa voláš? Ja som salónka a volám sa Helenka. Ľudia ma vešajú na stromček, keď sú Vianoce. Ľudia tiež majú svoje mená. Dali im ich rodičia pri narodení. No a deti zas zvyknú dávať mená svojim hračkám. Ty si bábika a nemáš meno? Zvláštne… – zamyslela sa salónka Helenka a opäť sa zavrtela.
– Ja som prišla len včera večer. To malé dievčatko v izbičke ma našlo pod stromčekom a zachránilo z krabice, kde som bola dlho uväznená, – smutne si povzdychla bábika, že ešte nedostala žiadne meno.
– To malé dievčatko sa volá Miška. Vlastne Michaela, ale všetci ju volajú Miška. Je ešte malá a včerajší večer bol pre ňu náročný. Asi na to zabudla od samej radosti, že ťa dostala. Videla som, ako skákala popri stromčeku a tešila sa, že ťa má. Ozaj, skoro som zabudla na tú vôňu, čo hľadáš. Ovoňaj mňa, možno si cítila čokoládu z mojej polevy, – zoskočila salónka Helenka k bábike. 
– Nie, Helenka, tvoja čokoláda vonia prenádherne, ale nie je to tá vôňa, čo hľadám, – povedala bábika a vybrala sa preč.
– Počkaj, ešte je na stromčeku voľačo s krásnou vôňou! – vykríkla salónka a namierila svoje biele papieriky na hnedú ozdobu. Bábika sa pozrela nahor a trochu sklamane povedala:
– Toto? Veď sa ani neleskne ako iné ozdoby.
– Leskne-neleskne, ale vonia! – zvolala salónka Helenka, a vyskočila späť na stromček. Vzala za ruku medovníkového panáčika a zišli k bábike: – Je to panáčik Oliver, piekla ho Miškina mamička. Ovoňaj! – a sama sa nadýchla jeho vône. Bábika pristúpila k Oliverovi a vdýchla novú vôňu. Odrazu prudko otvorila očká a usmiala sa:
– Nádhera, úžasná, presne táto vôňa ma sem privolala! – zvolala a roztancovala sa ako salónka Helenka.
– Teší ma, že ťa spoznávam, – slušne sa prihovoril panáčik Oliver a uklonil sa. Bábika sa usmiala. Spomenula si však, že nemá meno a zosmutnela:
– Ja nemám meno… – zvesila hlávku k zemi.
– Neboj sa, my s Oliverom ti pomôžeme, – štuchla do svojho kamaráta: – však Oliver? –
– Pomôžeme, pravdaže, nájdeme ti meno krásna bábika, – a zamyslel sa. Po chvíli prehovoril: – Včera si prišla pod stromček a v kalendári mali meniny Adam a Eva. Čo keby si sa volala Evička? – nadšene pozrel na bábiku. 
-Áno, to je meno akurát pre teba, – vyskočila salónka Helenka a zas sa zavrtela. Bábika sa iba usmiala. Teraz už mala meno.


Ráno, keď sa Miška zobudila, bábika ležala pri nej na postieľke. A ktovie, či si v noci rozhovor pri stromčeku vypočula, alebo mala krásny sen a možno v tom boli dáke čary… Pribehla však s bábikou k rodičom do spálne a povedala:
– Mami, oci, táto bábika sa bude volať Evička! 

 

Mohlo by vás zaujímať

Tvorba webstránok