Prvá vianočná rozprávočka

Prvá vianočná rozprávočka

Ako si bábika našla meno

Včera bol Štedrý večer.
Všetky deti sa tešili z darčekov, ktoré si našli pod stromčekom.
Malá Miška sa nevedela vynadívať na svoju novú bábiku. Dostala aj iné darčeky, ale bábika bola tým darčekom, ktorý si vysnívala. Vzala si ju k sebe do postieľky a túlila sa k jej mäkkému telíčku, kým nezaspala.
Bola to jedna z tých bábik, čo majú tváričku aj telíčko vypchaté ako vankúšik. Oblečené mala šaty s námorníckymi modrými a bielymi pásikmi. Hnedé kučeravé vlásky jej vykúkali spod modrého klobúčika a viseli až po plecia. Na nôžkach biele ponožky a modré papučky. Tváričku mala namaľovanú a očká – malé modré koráliky sa nezatvárali ako pri plastových drahých bábikách.

Miška už spokojne snívala pod žltou perinkou tuho objímajúc bábiku. Do izbičky cez svetlomodré závesy prenikalo svetlo pouličných lámp a miešalo sa s farebnými svetielkami na vianočnom stromčeku. Vtedy sa bábika pomaličky otočila a sadla si na kraj postieľky. Porozhliadala sa po izbičke a tichúčko prehovorila:
– Fíha! Kde to som? To je krása! – a šikovne zoskočila na zem. Krútila hlávkou na všetky strany a pozorovala svetelné divadlo na stenách. Odrazu zacítila krásnu vôňu, ktorú doteraz nepoznala. Veď  len ležala v obchode s hračkami. Vybrala sa teda za tou vôňou. Zastala pod vianočným stromčekom a pozerala hore. Viseli na ňom samé lesklé vecičky a blikajúce farebné svetielka sa v nich odrážali. 
– Čo to tu tak krásne rozvoniava, sladko? Ty stromček? – spytovala sa zvedavá bábika. Stromček sa naklonil k malej bábike a potešený lichôtkou prehovoril:
– Áno, o mne ľudia hovoria, že voniam krásne, – a vzal ju jedným z dlhších konárov do svojej koruny. Posadila sa k modrému svetielku a privoňala k ihličiu.
– Hm, vôňa je to krásna. Nie je to však tá, ktorú som cítila v izbičke.
– Óóó, škoda. Neostáva ti teda nič iné, ako hľadať ďalej. 
Bábika sa ešte chvíľku hojdala na konári, a potom zliezla na zem. Zopár zelených ihličiek sa jej zapichlo do malého telíčka. Ako sa oprašovala, voľačo jej ťuklo do hlávky a zhodilo klobúčik na oči.
– Kto ma to štuchol?- vykríkla. Pozrela sa hore a malé biele strapaté papieriky ju pošteklili na tvári:
– Prečo mi to robíš, ty biela nezbednica? –  spýtala sa a ustúpila o krok dozadu, aby lepšie videla. Akási biela tanečnica so striebornou sukničkou sa tam vykrúcala. Raz na jednu, raz na druhú stranu, až sa jej zatočila hlava.
– Čo tu robíš? Nemáš byť v postieľke s malou Miškou? A ako sa voláš? – zasypala ju otázkami podivná tanečnica.
– Ja, ja… – zaskočená bábika nevedela rýchlo odpovedať, – ja hľadám sladkú vôňu, čo ma sem prilákala. A čo to znamená „Ako sa voláš?“, to sa ma ešte nikto nepýtal? – začudovane vypleštila oči.
– Ty nevieš, ako sa voláš? Ja som salónka a volám sa Helenka. Ľudia ma vešajú na stromček, keď sú Vianoce. Ľudia tiež majú svoje mená. Dali im ich rodičia pri narodení. No a deti zas zvyknú dávať mená svojim hračkám. Ty si bábika a nemáš meno? Zvláštne… – zamyslela sa salónka Helenka a opäť sa zavrtela.
– Ja som prišla len včera večer. To malé dievčatko v izbičke ma našlo pod stromčekom a zachránilo z krabice, kde som bola dlho uväznená, – smutne si povzdychla bábika, že ešte nedostala žiadne meno.
– To malé dievčatko sa volá Miška. Vlastne Michaela, ale všetci ju volajú Miška. Je ešte malá a včerajší večer bol pre ňu náročný. Asi na to zabudla od samej radosti, že ťa dostala. Videla som, ako skákala popri stromčeku a tešila sa, že ťa má. Ozaj, skoro som zabudla na tú vôňu, čo hľadáš. Ovoňaj mňa, možno si cítila čokoládu z mojej polevy, – zoskočila salónka Helenka k bábike. 
– Nie, Helenka, tvoja čokoláda vonia prenádherne, ale nie je to tá vôňa, čo hľadám, – povedala bábika a vybrala sa preč.
– Počkaj, ešte je na stromčeku voľačo s krásnou vôňou! – vykríkla salónka a namierila svoje biele papieriky na hnedú ozdobu. Bábika sa pozrela nahor a trochu sklamane povedala:
– Toto? Veď sa ani neleskne ako iné ozdoby.
– Leskne-neleskne, ale vonia! – zvolala salónka Helenka, a vyskočila späť na stromček. Vzala za ruku medovníkového panáčika a zišli k bábike: – Je to panáčik Oliver, piekla ho Miškina mamička. Ovoňaj! – a sama sa nadýchla jeho vône. Bábika pristúpila k Oliverovi a vdýchla novú vôňu. Odrazu prudko otvorila očká a usmiala sa:
– Nádhera, úžasná, presne táto vôňa ma sem privolala! – zvolala a roztancovala sa ako salónka Helenka.
– Teší ma, že ťa spoznávam, – slušne sa prihovoril panáčik Oliver a uklonil sa. Bábika sa usmiala. Spomenula si však, že nemá meno a zosmutnela:
– Ja nemám meno… – zvesila hlávku k zemi.
– Neboj sa, my s Oliverom ti pomôžeme, – štuchla do svojho kamaráta: – však Oliver? –
– Pomôžeme, pravdaže, nájdeme ti meno krásna bábika, – a zamyslel sa. Po chvíli prehovoril: – Včera si prišla pod stromček a v kalendári mali meniny Adam a Eva. Čo keby si sa volala Evička? – nadšene pozrel na bábiku. 
-Áno, to je meno akurát pre teba, – vyskočila salónka Helenka a zas sa zavrtela. Bábika sa iba usmiala. Teraz už mala meno.


Ráno, keď sa Miška zobudila, bábika ležala pri nej na postieľke. A ktovie, či si v noci rozhovor pri stromčeku vypočula, alebo mala krásny sen a možno v tom boli dáke čary… Pribehla však s bábikou k rodičom do spálne a povedala:
– Mami, oco, táto bábika sa bude volať Evička! 

Narozprával a pre Vás, milé deti, pripravil Štefan Jančík. Príjemné počúvanie…

Mohlo by vás zaujímať

Keď si šťastný, tvoja duša spieva

Keď si šťastný, tvoja duša spieva Sedíš pod dekou schúlený do klbka a oheň v krbe praská. Keď si šťastný, už viac...Čítať viac
Tvorba webstránok