Štrnásta vianočná rozprávočka

Štrnásta vianočná rozprávočka

Plastelína

Mamička položila telefón a tvárila sa veľmi spokojne. Miška hneď zbadala, že má dobré správy:
– Kto volal? – opýtalo sa dievčatko zvedavo a pozeralo nahor, mamičke priamo do tváre.
– Ujo Vlado, – usmiala sa a pokračovala: – zastavia sa na návštevu. Boli v meste na nákup a Kajka a Majka by ťa chceli vidieť. Možno sa pohráte aj s tou novou plastelínou, čo si dostala pod stromček. 
– Kajka a Majka prídu! Fakticky? Tááákto sa teším, – zvolala Miška nadšene a roztiahla ruky doširoka, akoby chcela, aby sa jej do náručia zmestil celý svet. A roztočila sa ako vrtuľka.

Neprešla ani pol hodina a už niekto zazvonil zdola od vchodových dverí:
– Kto je? – nedočkavo zdvihla Miška slúchadlo.
– My sme! Kajka a Majka! Otvor! – kričali dievčatá a nedočkavo cupotali pri dverách. Miška stlačila tlačidlo s kľúčikom a otvorila dvere. Potom vyšla na chodbu a rozbehla sa dolu schodmi naproti dievčatám.
– Kajka! Majka! – rozliehalo sa po dome. Dupot nožičiek a potom:
– Miška! – volali dievčatá. A už sa objímali a skákali hore po schodoch od radosti. Rodičia ich trošku utíšili a spoločne vošli do bytu.

Dievčatá sa hneď stiahli do Miškinej izbičky a zavreli dvere. O chvíľu bolo počuť veselý smiech a štebotanie. Rodičia si sadli do obývačky. Ujo Vlado vybral fotografie z lyžovačky a Silvestra, ktoré im dal vyvolať a spoločne si ich prezerali.
– Dievčatá poďte sem – volala Miškina mamička, – poďte si s nami pozrieť fotky z lyžovačky. 
Rýchlo pribehli, ťahali fotografie rodičom z rúk, jasali nad nimi a spomínali na tie pekné chvíle. A zas odbehli do izby.

Miška vybrala plastelínu, čo dostala na Vianoce a porozdeľovala jednotlivé valčeky spravodlivo:
– Jedna tebe, jedna tebe a jedna mne… – až kým bol celý balíček prázdny. 
– Čo si vymodelujeme? – premýšľali spoločne.
– Vianoce, lyžovačku, Silvester, troch kráľov… – navrhla Kajka a dievčatá iba prikývli a začali v malých rúčkach miesiť plastelínu ako cesto. Ale voľajako im to nešlo. Plastelína bola tvrdá a lámala sa. Keď ju povaľkali začala sa trúsiť ako starý chlieb…
– Mami, tá nová plastelína nefunguje! – zakričala Miška, lebo vedela, že ju do obývačky bude počuť. 
– Ako, že nefunguje? – čudovala sa mamička nahlas. – Veď je celkom nová!
– Poď sa pozrieť, toto nie je taká plastelína, akú poznám… – ozvalo sa. Mamička naveľa vstala a šla do izbičky. – No pozri, ukázala Miška na omrvinky na stole a polámanú plastelínu.
– No, toto! Čo sa to porobilo? – krútila hlavou mamička. Vzala kúsok plastelíny a stisla ju v ruke. Rovnako sa rozpadla ako dievčatám. – Nuž, to je iba jediné vysvetlenie: plastelína bola stará. 
– Stará? – divili sa všetky tri dievčence a pozerali na seba a na plastelínu nechápavo.
– Je mi to ľúto, ale s touto už nič nenarobíme. Musí ísť do koša… – otočila sa mamička a mierila naspäť do obývačky. Miška vyskočila a spytovala sa:
– Mami, ale teraz sa ako budeme hrať s plastelínou? Takto nebudeme mať žiadnu! – a spomalila, až zvesila hlávku a ostala stáť v chodbe.
– Umyte sa a príďte sem! – povedala mamička a ďalej sa rozprávala s hosťami. Premýšľala však, ako to všetko napraviť… Dievčatá prišli do obývačky a mamička vraví:
– Pustím vám jednu plastelínovú rozprávku, dobre? Tučniačik Pingu, môže byť?
Dievčatá pozerali rozprávku a mamička zatiaľ zatelefonovala ockovi, aby sa cestou zastavil v obchode a kúpil nový balíček plastelíny.

 – Toto som ešte nepočula, že by k nám prišla nová hračka a ešte pred použitím bola stará… ozvala sa bábika Evička a zoskočila z postieľky. Prišla ku košu a nazrela doň: – Haló, je tam niekto? Počujete ma? – volala do koša ako do rúry. Odrazu začula tiché stonanie:
– Au, och, jaj! . ozývalo sa zo dna. 
– Plastelína si to ty? Ako to, že si stará? Veď si bola nová… vyzvedala bábika Evička.
– Ako to? Ako to? – vzdychla si smutne plastelína. – Ležala som v sklade hračiek príliš dlho a celkom vzadu. Kým som prišla na rad,  zostarla som. – a zas si vzdychla.
– Jáj, tak to je naozaj smutné. To mi je ľúto… škoda, že ti nijako neviem pomôcť. – poľutovala Evička chudinku plastelínu a pomyslela si – Ešte, že ja nie som po záruke – a vrátila sa na svoje miesto.

O chvíľu už zacinkali kľúče vo dverách a Miška vítala ocka:
– Počul som, že sa ti pokazila plastelína. Jednu som cestou domov stretol a povedala, že práve teba hľadá. – zažartoval ocko a podával dcérke novú plastelínu. 
– Ďakujem, ocko, ty si najlepší na svete! – zvolala Miška a utekala do izbičky a s Kajkou a Majkou modelovali, kým všetku plastelínu neminuli. A možno sa im podaril aj ten tučniačik z rozprávočky.

Mamičke to však nedalo a možno počula aj ona tú chudinku plastelínu v koši plakať. Vzala tablet a dovtedy hľadala na internete, kým nenašla návod, ako oživiť pokazenú plastelínu. Vybrala plastelínu z Miškinho koša na papiere a vrátila jej stratenú silu a pružnosť. Miška sa ráno tiež potešila, že nevyšla jej nová plastelína nazmar.

Narozprával a pre Vás, milé deti, pripravil Štefan Jančík. Príjemné počúvanie…

 

Mohlo by vás zaujímať

Štrnásta vianočná rozprávočka

Štrnásta vianočná rozprávočka Plastelína Mamička položila telefón a tvárila sa veľmi spokojne. Miška hneď zbadala, že má dobré správy: – Kto volal?...Čítať viac

Ôsma vianočná rozprávočka

Ôsma vianočná rozprávočka Nový rok a hra na detektíva „Dnes je Nový rok, dnes je Nový rok, dnes je Nový rok!“ ozývalo...Čítať viac

Deviata vianočná rozprávočka

Deviata vianočná rozprávočka O stratených guľôčkach Miška vyskočila z auta a ponáhľala sa k vchodovým dverám. Zazvonila na zvonček a z malej...Čítať viac
Tvorba webstránok