Štrnásta vianočná rozprávočka

Štrnásta vianočná rozprávočka

Plastelína

Mamička položila telefón a tvárila sa veľmi spokojne. Miška hneď zbadala, že má dobré správy:
– Kto volal? – opýtalo sa dievčatko zvedavo a pozeralo nahor, mamičke priamo do tváre.
– Ujo Vlado, – usmiala sa a pokračovala: – zastavia sa na návštevu. Boli v meste na nákup a Kajka a Majka by ťa chceli vidieť. Možno sa pohráte aj s tou novou plastelínou, čo si dostala pod stromček. 
– Kajka a Majka prídu! Fakticky? Tááákto sa teším, – zvolala Miška nadšene a roztiahla ruky doširoka, akoby chcela, aby sa jej do náručia zmestil celý svet. A roztočila sa ako vrtuľka.

Neprešla ani pol hodina a už niekto zazvonil zdola od vchodových dverí:
– Kto je? – nedočkavo zdvihla Miška slúchadlo.
– My sme! Kajka a Majka! Otvor! – kričali dievčatá a nedočkavo cupotali pri dverách. Miška stlačila tlačidlo s kľúčikom a otvorila dvere. Potom vyšla na chodbu a rozbehla sa dolu schodmi naproti dievčatám.
– Kajka! Majka! – rozliehalo sa po dome. Dupot nožičiek a potom:
– Miška! – volali dievčatá. A už sa objímali a skákali hore po schodoch od radosti. Rodičia ich trošku utíšili a spoločne vošli do bytu.

Dievčatá sa hneď stiahli do Miškinej izbičky a zavreli dvere. O chvíľu bolo počuť veselý smiech a štebotanie. Rodičia si sadli do obývačky. Ujo Vlado vybral fotografie z lyžovačky a Silvestra, ktoré im dal vyvolať a spoločne si ich prezerali.
– Dievčatá poďte sem – volala Miškina mamička, – poďte si s nami pozrieť fotky z lyžovačky. 
Rýchlo pribehli, ťahali fotografie rodičom z rúk, jasali nad nimi a spomínali na tie pekné chvíle. A zas odbehli do izby.

Miška vybrala plastelínu, čo dostala na Vianoce a porozdeľovala jednotlivé valčeky spravodlivo:
– Jedna tebe, jedna tebe a jedna mne… – až kým bol celý balíček prázdny. 
– Čo si vymodelujeme? – premýšľali spoločne.
– Vianoce, lyžovačku, Silvester, troch kráľov… – navrhla Kajka a dievčatá iba prikývli a začali v malých rúčkach miesiť plastelínu ako cesto. Ale voľajako im to nešlo. Plastelína bola tvrdá a lámala sa. Keď ju povaľkali začala sa trúsiť ako starý chlieb…
– Mami, tá nová plastelína nefunguje! – zakričala Miška, lebo vedela, že ju do obývačky bude počuť. 
– Ako, že nefunguje? – čudovala sa mamička nahlas. – Veď je celkom nová!
– Poď sa pozrieť, toto nie je taká plastelína, akú poznám… – ozvalo sa. Mamička naveľa vstala a šla do izbičky. – No pozri, ukázala Miška na omrvinky na stole a polámanú plastelínu.
– No, toto! Čo sa to porobilo? – krútila hlavou mamička. Vzala kúsok plastelíny a stisla ju v ruke. Rovnako sa rozpadla ako dievčatám. – Nuž, to je iba jediné vysvetlenie: plastelína bola stará. 
– Stará? – divili sa všetky tri dievčence a pozerali na seba a na plastelínu nechápavo.
– Je mi to ľúto, ale s touto už nič nenarobíme. Musí ísť do koša… – otočila sa mamička a mierila naspäť do obývačky. Miška vyskočila a spytovala sa:
– Mami, ale teraz sa ako budeme hrať s plastelínou? Takto nebudeme mať žiadnu! – a spomalila, až zvesila hlávku a ostala stáť v chodbe.
– Umyte sa a príďte sem! – povedala mamička a ďalej sa rozprávala s hosťami. Premýšľala však, ako to všetko napraviť… Dievčatá prišli do obývačky a mamička vraví:
– Pustím vám jednu plastelínovú rozprávku, dobre? Tučniačik Pingu, môže byť?
Dievčatá pozerali rozprávku a mamička zatiaľ zatelefonovala ockovi, aby sa cestou zastavil v obchode a kúpil nový balíček plastelíny.

 – Toto som ešte nepočula, že by k nám prišla nová hračka a ešte pred použitím bola stará… ozvala sa bábika Evička a zoskočila z postieľky. Prišla ku košu a nazrela doň: – Haló, je tam niekto? Počujete ma? – volala do koša ako do rúry. Odrazu začula tiché stonanie:
– Au, och, jaj! . ozývalo sa zo dna. 
– Plastelína si to ty? Ako to, že si stará? Veď si bola nová… vyzvedala bábika Evička.
– Ako to? Ako to? – vzdychla si smutne plastelína. – Ležala som v sklade hračiek príliš dlho a celkom vzadu. Kým som prišla na rad,  zostarla som. – a zas si vzdychla.
– Jáj, tak to je naozaj smutné. To mi je ľúto… škoda, že ti nijako neviem pomôcť. – poľutovala Evička chudinku plastelínu a pomyslela si – Ešte, že ja nie som po záruke – a vrátila sa na svoje miesto.

O chvíľu už zacinkali kľúče vo dverách a Miška vítala ocka:
– Počul som, že sa ti pokazila plastelína. Jednu som cestou domov stretol a povedala, že práve teba hľadá. – zažartoval ocko a podával dcérke novú plastelínu. 
– Ďakujem, ocko, ty si najlepší na svete! – zvolala Miška a utekala do izbičky a s Kajkou a Majkou modelovali, kým všetku plastelínu neminuli. A možno sa im podaril aj ten tučniačik z rozprávočky.

Mamičke to však nedalo a možno počula aj ona tú chudinku plastelínu v koši plakať. Vzala tablet a dovtedy hľadala na internete, kým nenašla návod, ako oživiť pokazenú plastelínu. Vybrala plastelínu z Miškinho koša na papiere a vrátila jej stratenú silu a pružnosť. Miška sa ráno tiež potešila, že nevyšla jej nová plastelína nazmar.

Narozprával a pre Vás, milé deti, pripravil Štefan Jančík. Príjemné počúvanie…

 

Mohlo by vás zaujímať

Fučíkov odkaz živým opäť ožil

Fučíkov odkaz živým Fučíkov odkaz živým… Mnohí si iba povzdychnú, lebo vedia… Je takých však stále menej. Prehrabávala som sa „v oddelení“...Čítať viac
Tvorba webstránok