Tretia vianočná rozprávočka

Tretia vianočná rozprávočka

Ako sa hojdací koník vrátil domov

Bol štvrtok a Miškin otecko šiel do práce. Pretože škôlka cez prázdniny býva zatvorená, dievčatko ostalo doma. Po raňajkách mamička umyla riad, upratala postele a vybrala veľkú cestovnú tašku:
– Miška, prines mi svoje papučky! Spravíme si výlet, – zavolala na dcérku a balila veci do tašky.
– Výlet? Aký? Prečo? Kam pôjdeme? – vyzvedala Miška a už podávala mamičke papučky.
– Prevezieme sa vláčikom. Čo povieš? A môžeš si vziať so sebou aj novú bábiku Evičku. – usmiala sa.
– Hurá, ide sa k babke a dedkovi! Hurá! A vláčikom! – vykrikovala Miška s nadšením a utekala do izbičky pre bábiku.

Cesta ubiehala rýchlo. Miška sedela s noštekom prilepeným na skle okna a nedočkavo sledovala mihotajúce sa stromy popri trati:
– Mamí, prečo tie stromy tak rýchlo bežia?
– Oni nebežia, to my ideme rýchlo. To sa ti iba zdá. – odpovedala jej mamička.
– A kedy tam už budeme? Už sa tak veľmi teším na dedka a babku! – vzala bábiku Evičku a ukazovala jej krajinu za oknom.
– Ešte jeden tunel a na ďalšej stanici vystúpime.

Prešlo pár minút a obe už kráčali cestičkou k domčeku starých rodičov. Zastavili sa až pri drevenej bráne. To už Miška nevydržala a začala kričať:
– Dedko, babka, kde ste? Prišli sme k vám na návštevu, otvorte!
– Vitajte! To je ale prekvapenie! Miška, no toto, ty si zase vyrástla! To aby som už začal šetriť na aktovku do školy! – žartoval dedko a zodvihol svoju vnučku do výšky.
– A mama je kde? – spýtala sa Miškina mamička. Babka a dedko boli jej rodičia.
– V kuchyni. Chystá obed, – odvetil dedko. Malá Miška ho volala dedko Paľko. Odniesol ju do domu, aby pozdravila babku. Nevedela sa dočkať, kedy ju vezme do svojej dielne. Pre malé dievčatko bol jej dedko ako kúzelník, čo vie vyčarovať z dreva, krásne veci. Najviac sa jej však páčilo, keď vyrobil nejakú hračku. 
– Dedko Paľko, poďme už do dielne! Chcem vidieť, čo nové si vyrobil. Že máš niečo aj pre mňa? 
– Tebe sa poriadne rozviazal jazýček, – usmieval sa dedko Paľko a viedol vnučku do dreveného domčeka v záhrade. S otvorenými ústami pozerala na všetky vtáčiky, autíčka, panáčiky, koníky, srdiečka…
– Môžem si jednu vziať? – spytovala sa Miška a ukazovala na krásne hračky.
– Hm, už som ich niekomu sľúbil. Vieš, čo? Naobedujeme sa, a potom voľačo vymyslíme. Dobre? 
– Dedko niečo vymyslí! Dedko niečo vymyslí! – vykrikovala a skákala na jednej nohe po dvore.

V dielni nastal šum:
– Počuli ste to? Miška by chcela nejakú hračku. Dedko pre ňu nemá nič pripravené. Mal veľa práce a cez Vianoce nepracoval. Čo bude teraz robiť? Musíme mu pomôcť! – šeptom sa dohovárali hračky, varešky, misky, ba i drevené polienka. 
– Navrhujem, srdiečko. Je ich plná debnička. Nikto si nevšimne, že jedno chýba… – prehovorila sovička a vyskočila na strechu najkrajšej búdky pre vtáčiky.
– Dedko nepodvádza! To by neurobil! – hnevali sa srdiečka.
– A autíčko by nechcela? – navrhol panáčik. 
– Veď je to dievča… Bojíš sa, že vyberie teba, čo? – ozvali sa varešky.
– Tak sa už toľko nehádajte! – prerušil šum hrubý hlas z tmavého kúta.
– Kto je tam? – preľakli sa trošku ostatní. V kúte to zarachotilo a zašušťalo:
– Ach, koľko kriku tí mladí narobia! – so sťažovaním sa to veľké čudo blížilo k nim, – Hapčí! Ten prach a piliny to už nie je pre mňa. Už som na to starý – prešiel do stredu dielne a tam konečne uvideli, kto sa im to prihováral. Stál tam starý hojdací koník. Celý zaprášený od pilín sa opatrne pohojdal:
– No, zdá sa, že nohy mi ešte fungujú, – usmial sa koník a jemne zaerdžal. 
– Ty vieš, kto z nás by bol pre Mišku najlepšia hračka? – vyzvedali.
– Ja. Už som raz dávno hojdal jedno malé dievčatko, – koník hrdo prehodil hrivou a narovnal sa.

– Dedko Paľko, už si vymyslel? – ozvalo sa spoza dverí. 
Vtedy obaja vošli dnu. Hračky stíchli a ani sa nepohli. Bolo trochu šero a dedko si nevšimol koníka. Nečakal, že uprostred dielne bude voľačo stáť a zakopol.
– Ajajaj a toto je tu čo za neporiadok? – nasadil si okuliare. Hojdací koník mu vyvolal úsmev na perách.
– Čo si našiel dedko? – čudovala sa Miška.
– Prekvapenie, moja zlatá. Tento hojdací koník sa tu zjavil ako na zavolanie. Počkaj! – vzal handričku a zotrel z neho prach z pilín. – A ani nie je zničený. Nože ho vyskúšaj! To je koník tvojej mamičky. Hojdala sa na ňom, keď bola taká malá, ako si ty. 

A  šťastný hojdací koník sa nakoniec odviezol vláčikom domov k svojej kamarátke z dávnych čias a hojdal Mišku, až kým nevyrástla. 

 

 

 

Mohlo by vás zaujímať

Malý princ, knižka písaná úprimnou dušou

Malý princ, knižka písaná úprimnou dušou Malý princ– malá knižka a predsa svojím obsahom taká veľkolepá. Je viac než jasné, že ju...Čítať viac
Tvorba webstránok