Nepozná tvoje meno.
Nemá ani žiadne veno…
Neskúša ťa vôbec nikde nájsť.
Nenačúva, iba ak tráve rásť.
Nenájdeš žiadne jej fotky.
Nesplní ti nič do bodky…
Nepovie radšej celkom nič.
Nevezme nikdy na koňa bič.
Nenájdeš jej tvár v dave.
Necítiš jej oheň ukrytý v láve.
Nehladíš vlasy ani drobnú dlaň.
Neplatí tebe za život krutú daň. (viac…)
Prvý jarný deň prišiel ako vždy… Vlastne 20. marca s mnohými predtuchami jeho príchodu a predsa tento rok úplne inak. Ak by prišiel ako vždy, bolo by to 21.marca. Všetko sa mení… aj začiatok jari.
Pre niekoho to znamená cítiť sa lepšie, pre mnohých horšie. Každý máme svoje radosti a svoje starosti. Či s „Covidom“, alebo bez neho… Slovíčko, ktoré som vo svojom článku nikdy nechcela použiť, som teraz predsa len napísala. Hovoriť však budem to tom, čo spomalenie sveta prinieslo a ako som sa začala pozerať na svet „novými očami“. (viac…)
Prichádza jar… Už cítim to vo vzduchu.
Viac fúka vietor a preháňa sa šírym svetom.
V duchu už objíma višňu v svadobnom rúchu
a jej veselé družičky sakury s ružovým kvetom
vo vlasoch tancujú do rytmu zaľúbených sŕdc. (viac…)
Dnes je 16. marec. Deň, keď sa narodil Pavol Dobšinský – „Deň ľudovej rozprávky“.
Je asi málo kníh… však čosi vieme z nich…(M. Žbirka)
Dobrých kníh nikdy nie je dosť a rozprávok tiež.
Ľudová rozprávka má v sebe veľké tajomno a nádych strašidelnosti. Najmä tie, ktoré sa podarilo počas života zozbierať Pavlovi Dobšinskému. (viac…)
Počúvam ticho, ako v duši mi nahlas kričí.
Počúvam šepot modrých krídel nado mnou.
Počúvam rozhovor vetra s korunami stromov.
Počúvam pieseň, čo nespievam a to ma ničí. (viac…)
Básne iných básnikov, ktoré sa mi priplietli do života, ma od detstva nútili zamýšľať sa nad celým mojím svetom.
Rovnako ako každé dieťa začínala som s prvými básňami – básničkami doma v kruhu rodiny a neskôr v škôlke. Mnoho ich človek nezabúda ani po rokoch. Iné sa navždy vytratia niekam do neurčita. Sú dve básničky v mojej hlave, ktoré nezabúdam. A nie preto, že učím malé deti a tam sa stretávam s mnohými básňami. Skôr kvôli tomu, že sprevádzali moje najrannejšie detstvo – Macko a Žabiatko. Je to taká klasika a myslím si, že ako ja som ju posunula mojim deťom, robia tak dnes aj ostatní rodičia. A robia tak radi.
Niet vari dieťaťa ani dospelého, ktorý by si tým v škole neprešiel. Každý učiteľ má svoj systém. U nás v triede bolo pre každého žiaka povinné vybrať si báseň, zarecitovať ju pred celou triedou a dostať pochvalu, kritiku i známku za prednes. Najlepší postúpili do školského kola… (viac…)
Stali sa už dávno vianočné zázraky…
Prišla nová hviezda, dieťatko, aj nové sny.
Chystáme rovnakú večeru na nový stôl.
Keď si zaň sadneme, stratí sa starý bôľ. (viac…)
Kým svojimi otázkami „Prečo, mami?“ víriš vesmírny prach po izbách,
ja stále kvitnem a život má ešte zmysel aj v týchto ťažkých dobách.
Kým svojimi otázkami napínaš struny mojich gitár do prasknutia, (viac…)
Denne nachádzaš vo mne všetky štyri živly našej planéty.
Spoznávaš ich cez moje básne, maľby, túžby a tajné sny. (viac…)
Som zem, po ktorej každý deň tak samozrejme a hrdo kráčam.
Som zem, na ktorej kľačím, keď vlasy v studenej vode si máčam.
Som zem voňajúca po dobrej práci na pooraných poliach.
Kým pevne stojím a mám ju pod nohami, nemám strach.
Som zem, čo týči sa k oblakom všetkými vrchmi navôkol.
Som zem bezradne padajúca priepasťou do jaskýň hlboko. (viac…)