Dnes je 16. marec. Deň, keď sa narodil Pavol Dobšinský – „Deň ľudovej rozprávky“.
Je asi málo kníh… však čosi vieme z nich…(M. Žbirka)
Dobrých kníh nikdy nie je dosť a rozprávok tiež.
Ľudová rozprávka má v sebe veľké tajomno a nádych strašidelnosti. Najmä tie, ktoré sa podarilo počas života zozbierať Pavlovi Dobšinskému. (viac…)
Počúvam ticho, ako v duši mi nahlas kričí.
Počúvam šepot modrých krídel nado mnou.
Počúvam rozhovor vetra s korunami stromov.
Počúvam pieseň, čo nespievam a to ma ničí. (viac…)
Básne iných básnikov, ktoré sa mi priplietli do života, ma od detstva nútili zamýšľať sa nad celým mojím svetom.
Rovnako ako každé dieťa začínala som s prvými básňami – básničkami doma v kruhu rodiny a neskôr v škôlke. Mnoho ich človek nezabúda ani po rokoch. Iné sa navždy vytratia niekam do neurčita. Sú dve básničky v mojej hlave, ktoré nezabúdam. A nie preto, že učím malé deti a tam sa stretávam s mnohými básňami. Skôr kvôli tomu, že sprevádzali moje najrannejšie detstvo – Macko a Žabiatko. Je to taká klasika a myslím si, že ako ja som ju posunula mojim deťom, robia tak dnes aj ostatní rodičia. A robia tak radi.
Niet vari dieťaťa ani dospelého, ktorý by si tým v škole neprešiel. Každý učiteľ má svoj systém. U nás v triede bolo pre každého žiaka povinné vybrať si báseň, zarecitovať ju pred celou triedou a dostať pochvalu, kritiku i známku za prednes. Najlepší postúpili do školského kola… (viac…)
Rána u babky a dedka boli celkom iné ako doma. Iné postele, iné, viac nafučané periny, iné koberce, iné záclony, iný nábytok a iná vôňa. Miška mala veľmi rada tieto návštevy a jej rodičia tiež. Aj keď nemohla v zime behať bosá po dome, lebo v obývačke sa kúrilo do kozuba a v izbách boli piecky. Vôňa dreva nebola iba v dedkovej dielni, ale aj vonku, aj v dome. Na priedomí popri stene bolo naukladané drevo v úhľadných radoch a ďalšia zásoba ležala v drevárni. Miška chcela pomáhať pri všetkom a nie len dedkovi, ale aj babke. Teraz však premýšľala viac nad tým, ako bude dedko Paľko premieňať vianočný stromček. (viac…)
Ráno si Miška obzerala svoje zúbky v zrkadle. Nerozumela, prečo sa včera všetci potešili, že o jeden prišla. – Mamička, to mi teraz vypadnú všetky zúbky? Ako budem potom jesť? Či mi kúpite také vyberacie zuby, ako má starká? – prišla Miška do spálne a šuchla sa k nej pod teplú perinu. – Júj, aká si studená! – zhíkla mamička. – Ako dlho beháš iba v košieľke? – napomenula Mišku mamička a celú ju zababušila, aby sa zohriala. – Vypadnú, áno vypadnú, všetky, ale nie naraz, postupne. A postupne ti budú rásť nové a trochu väčšie. Budeš mať v ústach ešte dosť zúbkov, aby si sa vedela najesť. To sa neboj! – usmiala sa. Miška sa tiež usmiala a pritúlila k mamičke. Obe privreli oči a ešte si na chvíľu si zdriemli. (viac…)
Včera sa Miška dohodla so Števkom, že pôjdu spolu do detského bábkového divadla na rozprávku.
– Mamička, pozrieš, prosím, čo hrajú v divadle? – vyzvedala Miška.
– Samozrejme! Spolu sa pozrieme. Poď! – vzala tablet a vyhľadala divadelný program v ich meste. Položila ho Miške do rúk a ťukla na dnešný dátum 8. január. Vyskočil obrázok a Miška si prezerala celú galériu. Mamička jej zatiaľ česala vlásky a zapletala do vrkočov.
– Ó, túto poznám! – vykrikovala Miška, vychytila sa a utekala do izbičky. Vrátila sa po krátkej chvíli a v ručičkách stískala malú knižku.
– Sú to úplne rovnaké obrázky. Pozri Buratino a otec Carlo… – tešila sa.
– A teraz chvíľočku poseď, aby som ťa mohla dočesať. – mamička vzala tablet a položila ho na stôl. Miška si zatiaľ prezerala svoju knižku. (viac…)
Mamička položila telefón a tvárila sa veľmi spokojne. Miška hneď zbadala, že má dobré správy:
– Kto volal? – opýtalo sa dievčatko zvedavo a pozeralo nahor, mamičke priamo do tváre.
– Ujo Vlado, – usmiala sa a pokračovala: – zastavia sa na návštevu. Boli v meste na nákup a Kajka a Majka by ťa chceli vidieť. Možno sa pohráte aj s tou novou plastelínou, čo si dostala pod stromček.
– Kajka a Majka prídu! Fakticky? Tááákto sa teším, – zvolala Miška nadšene a roztiahla ruky doširoka, akoby chcela, aby sa jej do náručia zmestil celý svet. A roztočila sa ako vrtuľka. (viac…)
– Ocko, ocko, však dnes nikam nepôjdeš! Už nechoď do práce! Chcem, aby si sa so mnou hral. – trošku šeptom volala Miška na ocka a šteklila ho vláskami po tvári, ako sa nad ním skláňala.
– Joj, ako ma šteklíš, – strhol sa zo sna.
– Nespíš? To je dobre, neviem sa dočkať, kedy vstaneš. – povedala Miška a poťahala ho za ruku. Ocko vstal, a kým sa prezliekol, Miška ho už čakala s raňajkami. Usadila rodičov a bábiku Evičku za stôl a obskakovala ich ako v reštaurácii. Ešte aj zásterku mala na sebe a cez ruku si prehodila bielu utierku:
– Milí hostia, čo vám ponúknem? – tvárila sa Miška ako čašníčka. (viac…)
– Miška, zas si si neobula papučky? – volal ocko, keď sa vrátil z práce a potkol sa na nich.
– Jáj! Zabudla som! – odpovedala Miška a ťapla sa dlaňou po čele. Pribehla do chodby a vítala ocka:
– Ocko, hurá, už si doma! Čo si mi priniesol? – poskakovala netrpezlivo.
– Nezahováraj a rýchlo sa obuj! – povedal ocko prísnejším hlasom, ale stále sa usmieval. Miška sa jednou rukou držala ockovej nohavice a druhou steny. Pozerala raz hore na ocka a zas dole na papučky a neprestajne rozprávala.
– Pozeraj! Veď tvoje papučky sa hnevajú! Obula si si ich naopak. – zasmial sa. (viac…)
Otecko šiel do práce a Miška ostala s mamičkou a kocúrikom Pufom doma. Vyčistila mu mištičky a naliala čerstvú vodu ako každé ráno a mamička sa postarala o záchodík. Chvíľu ho česala, hladkala a hrala sa s ním na naháňačku za klbkom. Keď ho to už nebavilo, šiel na okno, sadol si na svoj vankúšik a pozeral, čo sa deje vonku. Miška šla zatiaľ uložiť bábiku do kočíka a povoziť, aby zaspala. Spievala jej pri tom uspávanku ako mamička: – Spi dieťatko, spiže, mamka varí slíže… – Bábika zaspala a Miška prišla za mamičkou. (viac…)