Sedíš pod dekou schúlený do klbka a oheň v krbe praská.
Keď si šťastný, už viac nebude ti vadiť žiadna nová vráska.
Píšeš príbehy, či básne po nociach a čakáš, kým niečo príde.
Keď si šťastný, buď svetlom v tme a určite ťa láska neobíde.
Spomínaš na staré krivdy a slzy smútku zmáčajú ti obe líca.
Keď si šťastný, pletie sa ti popod nohy malá nezbednica. (viac…)
Ak myslíš na ňu,
tak pýtaj sa, ako sa má.
Ak veríš na lásku,
tak pýtaj sa a nebudeš sám.
Ak máš otázku,
tak pýtaj sa, aj keď nesmelo.
Ak vieš byť zábavný,
tak pýtaj sa a bude veselo. (viac…)
Zaplietli sa naše nitky osudu,
tak ako mačiatko zapletá babkine klbká.
Čím viac sa snažíš ich rozmotať,
tým väčšie množstvo uzlíkov sa tvorí… (viac…)
Jar už pára perie z lupienkov kvetov čerešní,
prvé lastovičky skladajú svoju lásku do piesní.
Snežienky odkvitli s odchodom posledného snehu,
fialky, tulipány a púpavy predvádzajú svetu nehu.
A v ranných kvapkách rosy prikyvujú slnku na pozdrav.
Bociany náhlivo upratujú veľké prútené hniezda,
na oblohe už dávno nesvieti vianočná hviezda.
Žblnkocú potôčiky čistou horskou vodou občerstvené, (viac…)
-Čo má spoločné indiánska múdrosť a Valentín?- poviete si.
Posúďte sami, že našla som v nich aj lásku.
Život plynie zvnútra von – to láska plynie z hlbín našich duší. Keď milujeme, sme naozaj hodní pomenovania – ľudská bytosť. Ak sme schopní dať zo svojej lásky ľuďom okolo seba aspoň trošku, pozdvihne nás tento pocit do iných sfér vnímania. Dar lásky sa nám potom vráti v podobe šťastia, krídel a pocitu, že všetko sa zvládnuť dá… A hoci sme o ňu v živote veľakrát aj prišli, pomáha nám napriek všetkému kráčať vpred. Zoceľuje rozbité srdcia, utišuje plač dieťaťa, zachráni vyhodené šteniatko i malé vtáča vypadnuté z hniezda. Človek si pri nej uvedomí, že naozaj žije… (viac…)
Ukrytá na konci sveta do klbka bolestí,
odráža chlad, čo páli a štípe až do kostí.
Posledné úlomky srdca na zemi pohľadá.
Zhorené fotky šťastia si na dno ukladá…
Natiahne ešte k slnku svoju bledú tvár,
dúfajúc, že po zime zas možno príde jar.
Nikto ju nehľadá, nikto ju nevolá…
Stratená predo mnou, schúlená sedela.
Ja som ju nevidel, na nič som nečakal.
Zamknutý v myšlienkach, len som ticho stál.
Hľadel som do okna a hľadal nový smer.
Kam má človek ísť, keď nie je v duši zmier?
Bojujúc so sebou i s krutým osudom,
nešťastný náhlivo popri nej prešiel som…
A sladkú vôňu tým rozvíril do dverí…
Čo sa so mnou deje, naozaj neverím…
Zodvihla hore zrak, tá slza stále bolela.
Pozrela na mňa nežnými očami anjela.
Tie oči nado mnou magickú moc majú.
Bojím sa ne pozerať, až ma neuhranú.
„Nebuď smutný“, vraví tichým hlasom,
„Vieš, pane môj milý, kto vlastne som?“
A hoc‘ viac trpela, zrazu sa usmiala.
Vstala a biele zranené krídla vystrela.
Premýšľam – Ak srdca dotkne sa, čože sa udeje?!
„Volám sa LÁSKA a vezmem ťa na Ostrov nádeje…“
…hory prenáša. Láska inšpiruje básnikov, mení osudy, zahŕňa človeka šťastím, nasadí ružové okuliare, láme srdcia a môže byť aj príčinou vojen (nemala by).
Láska je pre človeka zložitejšia ako matematika, často s neriešiteľnými príkladmi.
– Albert Einstein
Druhá motivácia k tvorbe. Mnohých ľudí. Nielen mojej.
Som celoživotne nenapraviteľný romantik. Hoci život sa so mnou nehrá vždy v rukavičkách, láska mi pomáha všetko prekonať. Nezanevrela som ani vtedy, keď som „vďaka“ nej spadla až na samé dno. (viac…)