Posledné úlomky srdca na zemi pohľadá.
Zhorené fotky šťastia si na dno ukladá…

Natiahne ešte k slnku svoju bledú tvár,
dúfajúc, že po zime zas možno príde jar.

Nikto ju nehľadá, nikto ju nevolá…
Stratená predo mnou, schúlená sedela.

Ja som ju nevidel, na nič som nečakal.
Zamknutý v myšlienkach, len som ticho stál.

Hľadel som do okna a hľadal nový smer.
Kam má človek ísť, keď nie je v duši zmier?

Bojujúc so sebou i s krutým osudom,
nešťastný náhlivo popri nej prešiel som…

A sladkú vôňu tým rozvíril do dverí…
Čo sa so mnou deje, naozaj neverím…

Zodvihla hore zrak, tá slza stále bolela.
Pozrela na mňa nežnými očami anjela.

Tie oči nado mnou magickú moc majú.
Bojím sa ne pozerať, až ma neuhranú.

„Nebuď smutný“, vraví tichým hlasom,
„Vieš, pane môj milý, kto vlastne som?“

A hoc‘ viac trpela, zrazu sa usmiala.
Vstala a biele zranené krídla vystrela.

Premýšľam – Ak srdca dotkne sa, čože sa udeje?!
„Volám sa LÁSKA a vezmem ťa na Ostrov nádeje…“