Čas sa zdá stratený
Staviaš si občas v sebe vysoké múry z farebných bublín
a prekvapene hľadíš, keď prepadnú sa prasknuté do hlbín.
Pestuješ si v očiach spomienky svojich prežitých rokov
rovnako ako muškáty na oknách…
a za leto prejdeš kvôli nim aj milión krokov.
Sleduješ, čo sa s tebou deje cez sklenenú stenu výkladov.
A znovu posmutnieš, keď vymeníš si fotku v dokladoch.
Vkladáš si každé ráno nádej do vrecka ošumelého kabáta.
Nikoho nemusíš presviedčať, že aj to sa v živote ráta.
Hádžeš pár centov do fontán neznámych miest,
nech len sa vrátiť smieš domov bez reflexných viest.
Bez otázok…
Počúvaš piesne ako pamiatku na krásne chvíle,
aj keď sú vzdialené, sú stále milé.
A možno sa rád prihovoríš zakaždým novej víle…
Púšťaš si v jeseni vlasy do vetra i s deťmi šarkany,
nech ti prinesú kúsok modrého z neba a splnia sny.
Tak celkom pokojne „strácaš čas“ z každého dňa,
aby si nikdy nezabudol na šťastie, lásku, priateľstvo,
rodičov, deti, veselé zážitky,… a možno i na mňa.