Dýcham
S večerom túlim sa tmavej noci pod vankúš,
do svetla hviezdnych perín.
Spomalím dych a možno stále naivne v zázraky verím.
Dýcham a v bezvedomom stave už nič sa nedeje.
Tam snívam, vysoko nad Zemou, v huňatom skafandri nádeje.
Pozriem nahor…ešte sa unúvam
otočiť kľúčikom a iba počúvam:
Nádych.
Výdych.
Tik.
Tak.
Ťuki.
Ťuk.
Dýcham a spím.
V tom tichu teší ma lietať. Vieš?
Snívam. Stretnú sa hviezdy v diaľke? Kiež!
Naprávam vankúše a ktosi bdie sediac pri mne na kraji noci.
A kým Mesiac oblieka si teplý čierny sveter z upletených slov,
oboma nohami pokojne hojdám nad tmavou oblohou.
Svitá a sníva sa mi o šťastí, o láske večnej…
letnej a voňavej…
Len tikot hodín smeje sa mi priamo do uší:
Ty…si…tak…
Tik – tak…
Ťuki – ťuk…
Zase pomaličky dýchaš?
Veď len počkaj!
Srdce ti rozbúšim ostošesť.
Cŕŕŕn!
Zvoní mi budík.
Dýcham a bdiem.