Keď bolí ma svet

Keď bolí ma svet

Kráčam cestou a kilometre diaľok preciedzam cez moje ťažké kroky,

keď bolí ma svet…

 

Svaly sa napnú každý deň o trochu menej…Čo už? Mám svoje roky

a v nich dušu plnú lásky, radostí a bôľov, o ktorých netušíš, ukrytú…

Tie cesty každodenné zošúchajú asfalt vždy na rovnakom mieste

a ľudia s deravými ponožkami vyšliapu si v tráve novú cestičku…

Náhlia a hľadajú si skratky.

Zrýchli sa deň.

Skrátka sú už takí.

A aj trávu naraz bolí svet…

 

Kráčam parkom. Nemeriam viac kilometre diaľok.

Len občas sa potrebujem zmieriť so svetom.

Sadnem si na lavičku a že je ich tu neúrekom…

Stále sú plné zaľúbených párov a nových iniciálok.

 

A človek mýli sa a neprestáva s vekom túžiť,

ba stále viac si sníva nové sny.

Bádať a spoznať nepoznané,

nenosiť oblek pritesný,

objímať silno a odovzdane,

ešte na chvíľu môcť nežne ľúbiť…

Možno trochu pomalšie a trpezlivo,

bez strachu zo samoty a vyhnúť sa pádom.

Hoc‘ pod nohami sa nám všetkým rúca svet,

poľahky zahnať mraky horkou kávou.

 

Kráčam, a pokým niečo bolí ma, ešte smiem dopredu ísť.

Dotýkať sa… cítiť sladkosť na perách, aj vône si pamätať.

Kedykoľvek z preplnenej cesty zísť, keď bolí ma svet…

Naboso kráčať suchou trávou a deravé srdce úsmevom zaplátať.

 

 

 

Mohlo by vás zaujímať

Tvorba webstránok