Keď bolí ma svet
Kráčam cestou a kilometre diaľok preciedzam cez moje ťažké kroky,
keď bolí ma svet…
Svaly sa napnú každý deň o trochu menej…Čo už? Mám svoje roky
a v nich dušu plnú lásky, radostí a bôľov, o ktorých netušíš, ukrytú…
Tie cesty každodenné zošúchajú asfalt vždy na rovnakom mieste
a ľudia s deravými ponožkami vyšliapu si v tráve novú cestičku…
Náhlia a hľadajú si skratky.
Zrýchli sa deň.
Skrátka sú už takí.
A aj trávu naraz bolí svet…
Kráčam parkom. Nemeriam viac kilometre diaľok.
Len občas sa potrebujem zmieriť so svetom.
Sadnem si na lavičku a že je ich tu neúrekom…
Stále sú plné zaľúbených párov a nových iniciálok.
A človek mýli sa a neprestáva s vekom túžiť,
ba stále viac si sníva nové sny.
Bádať a spoznať nepoznané,
nenosiť oblek pritesný,
objímať silno a odovzdane,
ešte na chvíľu môcť nežne ľúbiť…
Možno trochu pomalšie a trpezlivo,
bez strachu zo samoty a vyhnúť sa pádom.
Hoc‘ pod nohami sa nám všetkým rúca svet,
poľahky zahnať mraky horkou kávou.
Kráčam, a pokým niečo bolí ma, ešte smiem dopredu ísť.
Dotýkať sa… cítiť sladkosť na perách, aj vône si pamätať.
Kedykoľvek z preplnenej cesty zísť, keď bolí ma svet…
Naboso kráčať suchou trávou a deravé srdce úsmevom zaplátať.