Jarné monológy
Vitaj! Už zase ťa cítim každou bunkou ako príval čerstvého vzduchu na prechádzke.
Peľ z bahniatok poletuje a dráždi všetky čuchové bunky a opäť sa zhlboka nadýchnem,
nech nikdy nezabudnem na úžasnú vôňu zmoknutých bielych fialiek v mojom fotoaparáte.
Hoci púpavy žiarlivo pokukujú spoza rohu a snažia sa ich v kráse predbehnúť…
Celkom zbytočne sa snažia. Nezáleží viac na nej…
Postačí aj celkom malý úsmev s tvárou opretou do tvojich lúčov, slniečko moje, v jarnom rozjímaní.
Teším sa z bzukotu včiel, čmeľov i z tichého plápolania prvých rozospatých motýľov.
Hoci sa občas cítime na tomto svete celkom stratení a sami.
Znovu spoznám čvirikanie vrabcov z kríkov pri cestičke, aj krik mladého jastraba nad hlavou,
čo sprevádza pocestných ako mňa v každodennom snažení, keď padajú únavou
a lieta ponad čerstvo poorané polia.
Do zelena zaleješ svoju paletu a maľuješ celý svet odznova, nech smiem sadnúť si bosá do trávy.
Opradieš kvetmi dušu človeka, zanôtiš sladký nápev nektárov z mladých dievčeských pier,
než s túžbou bohyne lásky vstúpiš honosne odetá na prah mojich smädných dvier.
Vitaj teda, moja milá, poď, nech si ťa objímem, azda pocítim vo svojich kostiach, že si prišla…
Jar…možno aj tebe tento rok postaví vysoký máj…
