Keď stratí človek človeka
Keď stratí človek človeka
pomaly, ticho, nebadane,
alebo prudko, nečakane…
zlomí sa pevný konár
v jeho hlave.
Nastane zmätok v duši,
v srdci usadia sa tône
a samotou je telo rozorvané…
Keď stratí človek človeka,
môže sa ešte dotknúť jeho dlane?
Smie bozkať pery nežné,
či v trápení sa k nemu utiekať?
Nie…
Zlomil sa pevný konár
v jeho hlave.
A duša kvíli,
leje sa slané more…
Ty kričíš: „Nenechaj, prosím, Bože, odísť človeka!“
Keď stratí človek človeka,
dá sa to prežiť,
povieš hlave…
Horšie je v tichu
smútkom prázdnych rán
každý deň umierať
a stratiť svojho človeka.
Stratiť seba…
Stratiť sa…
vo svojej hlave.
Vtedy niet toho,
kto by ronil slzy z tvojich strát.
Len tvoja duša plače a kričí:
„Preži!“
Keď stratí človek svojho človeka,
miluje všetkých naokolo,
kým seba zabudol mať rád.
…
