Namojveru
Človek je namojveru zvláštny tvor:
občas leží, občas si vybehne na dvor.
Pocity rád skrýva i rozdáva zároveň.
Raz ušpiní sa, inokedy má vysokú úroveň.
Lieta v oblakoch a zas padá na dno.
Hreje ho láska, hoci je mu chladno.
Dokáže o ničom vravieť celé hodiny,
aj mlčať o všetkom, keď odíde od rodiny.
Cestovať na koniec sveta a zostať sám,
nech v tichu samoty dá fotkám nový rám.
Jediným slovom vie spáliť všetko za sebou,
i modré z neba zniesť, aby mohol byť s tebou.
Dokáže zľahka pohnúť celými horami,
bezmocný je, ak zasypeš ho faktúrami.
Vidieť vie dobro svojím veľkým srdcom,
Slepý je k nešťastiu a túži byť vodcom.
Človek je namojveru veľmi zvláštny tvor.
Aj tak ho ľúb a svoju náruč mu otvor…
