Namojveru

Namojveru

Človek je namojveru zvláštny tvor:

občas leží, občas si vybehne na dvor.

Pocity rád skrýva i rozdáva zároveň.

Raz ušpiní sa, inokedy má vysokú úroveň.

Lieta v oblakoch a zas padá na dno.

Hreje ho láska, hoci je mu chladno.

Dokáže o ničom vravieť celé hodiny,

aj mlčať o všetkom, keď odíde od rodiny.

Cestovať na koniec sveta a zostať sám,

nech v tichu samoty dá fotkám nový rám.

Jediným slovom vie spáliť všetko za sebou,

i modré z neba zniesť, aby mohol byť s tebou.

Dokáže zľahka pohnúť celými horami,

bezmocný je, ak zasypeš ho faktúrami.

Vidieť vie dobro svojím veľkým srdcom,

Slepý je k nešťastiu a túži byť vodcom.

Človek je namojveru veľmi zvláštny tvor.

Aj tak ho ľúb a svoju náruč mu otvor…

Mohlo by vás zaujímať

Tvorba webstránok