Namojveru

Namojveru

Človek je namojveru zvláštny tvor:

občas leží, občas si vybehne na dvor.

Pocity rád skrýva i rozdáva zároveň.

Raz ušpiní sa, inokedy má vysokú úroveň.

Lieta v oblakoch a zas padá na dno.

Hreje ho láska, hoci je mu chladno.

Dokáže o ničom vravieť celé hodiny,

aj mlčať o všetkom, keď odíde od rodiny.

Cestovať na koniec sveta a zostať sám,

nech v tichu samoty dá fotkám nový rám.

Jediným slovom vie spáliť všetko za sebou,

i modré z neba zniesť, aby mohol byť s tebou.

Dokáže zľahka pohnúť celými horami,

bezmocný je, ak zasypeš ho faktúrami.

Vidieť vie dobro svojím veľkým srdcom,

Slepý je k nešťastiu a túži byť vodcom.

Človek je namojveru veľmi zvláštny tvor.

Aj tak ho ľúb a svoju náruč mu otvor…

Mohlo by vás zaujímať

Fučíkov odkaz živým opäť ožil

Fučíkov odkaz živým Fučíkov odkaz živým… Mnohí si iba povzdychnú, lebo vedia… Je takých však stále menej. Prehrabávala som sa „v oddelení“...Čítať viac
Tvorba webstránok