Neprestanem snívať
Naučila som sa žiť s ťarchou na pleciach,
a z mnohých vecí, čo ma stretá, nemám strach.
Naučila som sa zodpovednosti za človeka,
zakaždým, keď niektoré z mojich detí narieka.
Naučila som sa nespávať dlho po nociach
s plienkami, jedlom, upratovaním po Vianociach…
Odtrhnúť si od úst i posledný kúsok chleba.
a držať ich pevne v náručí vždy, keď treba.
Naučila som sa tvár mať usmiatu a spievať,
lebo aj ich chcem naučiť ničoho sa nebáť.
Naučila som sa mať silnejšiu vôľu, akoby chcelo telo.
Nech zvládnem všetko, aj keby sa mi už žiť nechcelo.
Naučila som sa milovať i „dobrovoľne“ prísť o všetko,
hoci sa chcem vrátiť a byť opäť to malé dievčatko…
Naučila som sa nebrániť pocitom v tme
a ešte viac ľuďom dávať, aj keď som na dne.
Naučila som sa toho možno až priveľa…
Aj to, že nie je bližší kabát, ale košeľa.
No jedno sa nenaučím nikdy snáď
a to – Ako mám prestať snívať…?
