Keď spustíš dážď
Keď v noci spustíš dážď v mojej duši,
rozleješ poháre, čo držia žiaru očí.
Tie moria dávnych krívd naraz vytečú
a do poslednej nitky mi dušu vyzlečú.
Keď spustíš dážď, šepocú -prepáč- moje ústa.
Nech viacej nie je cesta k tebe pustá.
Snažíš sa rozumieť… prečo sa to stalo?
Neboj sa… všetko to takto byť malo.
Keď v noci spustíš dážď v mojej duši,
polož mi dlane na mokré líca a zakry uši.
Načúvaj tlkotu môjho krehkého srdca
a povedz tíško -Neplač už, ľúbim ťa predsa…
