Keď spustíš dážď

Keď spustíš dážď

 

Keď v noci spustíš dážď v mojej duši,

rozleješ poháre, čo držia žiaru očí.

Tie moria dávnych krívd naraz vytečú

a do poslednej nitky mi dušu vyzlečú.

 

Keď spustíš dážď, šepocú -prepáč- moje ústa.

Nech viacej nie je cesta k tebe pustá.

Snažíš sa rozumieť… prečo sa to stalo?

Neboj sa…  všetko to takto byť malo.

 

Keď v noci spustíš dážď v mojej duši,

polož mi dlane na mokré líca a zakry uši.

Načúvaj tlkotu môjho krehkého srdca

a povedz tíško -Neplač už, ľúbim ťa predsa…

Mohlo by vás zaujímať

Fučíkov odkaz živým opäť ožil

Fučíkov odkaz živým Fučíkov odkaz živým… Mnohí si iba povzdychnú, lebo vedia… Je takých však stále menej. Prehrabávala som sa „v oddelení“...Čítať viac
Tvorba webstránok