Starček
Premáhaš spánok bolesťou skrútený,
vidíš už zahmlene života premeny.
Okuliare nahmatáš v šere po pamäti
a zodraté papuče natiahneš na päty.
Ledva sa došuchtáš k svojim liekom na tlak
a rozhádzanú posteľ radšej necháš iba tak.
Už nie je poriadok prvotný tvoj cieľ.
Prežiť ďalší deň, len toľko by si chcel.
Prosíš blížnych o raňajky i o pomoc…
Veríš, že nad životom ešte máš moc.
potichu čítaš včerajšie noviny,
nehodíš kameňom, veď nie si bez viny.
Vyschnutý, vráskavý ako starý peň,
potichu piješ horkejšiu kávu každý deň.
Čakáš na vnúčatá, čo prídu ťa rozosmiať.
Na chvíľu zabudneš… a v okne budeš stáť
mávajúc na rozlúčku trasľavou rukou,
dúfať smieš, že slnko ťa ráno pichne do bokov.
A vtedy sa popod šedivé fúzy usmeješ,
lebo tá bolesť prezradí ti, že stále žiješ…