Svitanie

Svitanie

Obloha je potrhaná perina

a sype mi na hlavu perie

…ako popol.

Snažím sa ním prebrodiť,

no siaha mi až po ramená.

Cítim sa ako srna zranená

a rýchlo behať už neviem.

Mesiac mi svojimi ukradnutými lúčmi

vypaľuje na tvár znamenia

a brániť sa zrazu nechcem.

 

Hľadám v tom perí zabudnuté krásy života,

až mi pritom celkom osiveli vlasy

a čas si ma do svojich nití zamotal…

 

Prázdne dni a tiché brieždenia

nechcú mi prezradiť môj osud.

Tak spriadam chuchvalce nití na vretená,

nech ešte je túžba žiť z nich spletená.

Nevidím cieľ a význam ťažkých myšlienok

a dávno ani deti odeté do plienok.

Nemám nič a aj to už strácam,

len pomaly dvíham zrak k oblohe

a nádej na budúcnosť čakám.

 

Vtom k Zemi padne pre mňa hviezda…

No ja už nemám žiadne tajné prianie.

Len ticho v bolestiach čakám na svitanie.

 

Mohlo by vás zaujímať

Fučíkov odkaz živým opäť ožil

Fučíkov odkaz živým Fučíkov odkaz živým… Mnohí si iba povzdychnú, lebo vedia… Je takých však stále menej. Prehrabávala som sa „v oddelení“...Čítať viac
Tvorba webstránok