Svitanie

Svitanie

Obloha je potrhaná perina

a sype mi na hlavu perie

…ako popol.

Snažím sa ním prebrodiť,

no siaha mi až po ramená.

Cítim sa ako srna zranená

a rýchlo behať už neviem.

Mesiac mi svojimi ukradnutými lúčmi

vypaľuje na tvár znamenia

a brániť sa zrazu nechcem.

 

Hľadám v tom perí zabudnuté krásy života,

až mi pritom celkom osiveli vlasy

a čas si ma do svojich nití zamotal…

 

Prázdne dni a tiché brieždenia

nechcú mi prezradiť môj osud.

Tak spriadam chuchvalce nití na vretená,

nech ešte je túžba žiť z nich spletená.

Nevidím cieľ a význam ťažkých myšlienok

a dávno ani deti odeté do plienok.

Nemám nič a aj to už strácam,

len pomaly dvíham zrak k oblohe

a nádej na budúcnosť čakám.

 

Vtom k Zemi padne pre mňa hviezda…

No ja už nemám žiadne tajné prianie.

Len ticho v bolestiach čakám na svitanie.

 

Mohlo by vás zaujímať

Tvorba webstránok