Svitanie
Obloha je potrhaná perina
a sype mi na hlavu perie
…ako popol.
Snažím sa ním prebrodiť,
no siaha mi až po ramená.
Cítim sa ako srna zranená
a rýchlo behať už neviem.
Mesiac mi svojimi ukradnutými lúčmi
vypaľuje na tvár znamenia
a brániť sa zrazu nechcem.
Hľadám v tom perí zabudnuté krásy života,
až mi pritom celkom osiveli vlasy
a čas si ma do svojich nití zamotal…
Prázdne dni a tiché brieždenia
nechcú mi prezradiť môj osud.
Tak spriadam chuchvalce nití na vretená,
nech ešte je túžba žiť z nich spletená.
Nevidím cieľ a význam ťažkých myšlienok
a dávno ani deti odeté do plienok.
Nemám nič a aj to už strácam,
len pomaly dvíham zrak k oblohe
a nádej na budúcnosť čakám.
Vtom k Zemi padne pre mňa hviezda…
No ja už nemám žiadne tajné prianie.
Len ticho v bolestiach čakám na svitanie.
