Tridsať rokov pretieklo

Tridsať rokov pretieklo

Tridsať rokov pretieklo rýchlo ako voda,

a ja čakám, kto mi dnes ochotne pohár podá.

Kto načrie pre nás pravdu z čistého prameňa,

a nebude klamať, že ilúzie sa na ňu premenia…

Mali sme nádej v očiach a možno sladkých sedemnásť,

kľúče od bytu rodičov a horiace sviece v zmrznutých rukách.

Do tmy sme vyšli, do ulíc…

za spevu piesní Kubišovej, Hofmana, Grigorova a Kryla.

Kazetu s nimi radšej pod vankúš som si skryla.

Veď nikto netušil, či podarí sa táto „nežná“ zmena

a udavači mali tajne nastražené svoje uši v stenách.

Keď na to myslím, aj dnes mi srdce silno búši.

So zatajeným dychom sme sledovali v telke, ako sú bití

mladí ľudia bez viny, čo chceli pre nás iba slobodu.

 

Spolu sme stáli držiac sa za ruky. Známi i neznámi.

„Sľúbili sme si lásku, ať mír dál zûstává s touto krajinou…“

Kam sa to stratilo? Všetko sa zmenilo a sladké reči akosi skysli.

Už nie sme naivní, no zimomriavky máme každý november,

keď vidíme zábery v telke a staré fotky na výstavách.

Vôbec nám nešlo o slávu, len sme viac nechceli mať strach.

Tridsať rokov nám pretieklo a ja dúfam, že nie pomedzi prsty…

 

 

 

 

 

Mohlo by vás zaujímať

Tvorba webstránok