Tridsať rokov pretieklo
Tridsať rokov pretieklo rýchlo ako voda,
a ja čakám, kto mi dnes ochotne pohár podá.
Kto načrie pre nás pravdu z čistého prameňa,
a nebude klamať, že ilúzie sa na ňu premenia…
Mali sme nádej v očiach a možno sladkých sedemnásť,
kľúče od bytu rodičov a horiace sviece v zmrznutých rukách.
Do tmy sme vyšli, do ulíc…
za spevu piesní Kubišovej, Hofmana, Grigorova a Kryla.
Kazetu s nimi radšej pod vankúš som si skryla.
Veď nikto netušil, či podarí sa táto „nežná“ zmena
a udavači mali tajne nastražené svoje uši v stenách.
Keď na to myslím, aj dnes mi srdce silno búši.
So zatajeným dychom sme sledovali v telke, ako sú bití
mladí ľudia bez viny, čo chceli pre nás iba slobodu.
Spolu sme stáli držiac sa za ruky. Známi i neznámi.
„Sľúbili sme si lásku, ať mír dál zûstává s touto krajinou…“
Kam sa to stratilo? Všetko sa zmenilo a sladké reči akosi skysli.
Už nie sme naivní, no zimomriavky máme každý november,
keď vidíme zábery v telke a staré fotky na výstavách.
Vôbec nám nešlo o slávu, len sme viac nechceli mať strach.
Tridsať rokov nám pretieklo a ja dúfam, že nie pomedzi prsty…
