Vôňa slnečníc

Vôňa slnečníc

Na jeseň náhlivo maľujem listy na stromoch,
aby mi šušťali pod nohami pri jazde na koňoch.
Budem uháňať po krajine plnej dažďa, sĺz a mlák,
nech sa smiem na chvíľu cítiť voľne ako vták.

Za letom je už zbytočné smútiť a banovať,
aj tak som nebola ani raz nikde stanovať…
Horúce lúče opekali gaštany zo všetkých strán
a smútok otvoril staré jazvy mojich rán.

Plašia sa moje kone na rozbitej ceste.
Zima sa blíži, ja uháňam a vy kde ste?
Kone ustanú, zoskočím bosá do trávy.
Čo za myšlienky vošli mi to zas do hlavy?

Neujdeš pred zimou, neujdeš pred ním…
Tak sa už nestrachuj, že nenájdeš rým.
Stačí len uveriť na chvíľu, len máličko
a bude biť naďalej boľavé srdiečko.

Ležím zadýchaná, aj naše vrané kone,
vo vlasoch ešte cítim tvoje nežné dlane…
Vôňa zrelých slnečníc votrela sa do nich.
Už nezáleží, či náš príbeh dostane sa do kníh.

 

Mohlo by vás zaujímať

Fučíkov odkaz živým opäť ožil

Fučíkov odkaz živým Fučíkov odkaz živým… Mnohí si iba povzdychnú, lebo vedia… Je takých však stále menej. Prehrabávala som sa „v oddelení“...Čítať viac
Tvorba webstránok