Keď všetko stíchne
Všetko s dome stíchne, len moje myšlienky sa hrajú nahaňačku so snami…
Nepustia ich k slovu.
Sadám si teda k počítaču. Chvíľu listujem v správach, rekapitulujem deň. Premýšľam, čo mi dal, alebo vzal. Nikdy to dopredu neviete…
September
Je september. Pre mňa asi najdôležitejší mesiac v roku. Mesiac mnohých začiatkov, úloh, plánov, výziev, vypätia i radosti.
Jeseň
Ročné obdobie mi napovedá, že sa skončil čas, keď slnko dobíja moje batérie. Celý rok zas budem musieť hľadať jeho lúče. Aspoň jeden dotyk… nech zahreje…
Je trištvrte na jeseň
bude celá zima
vzduch je náhle redší
v srdci len tak zhrdzaveli struny…
Vašo Patejdl
Nový školský rok
Dovtedy začnem nový školský rok so zvedavými očkami malých žiačikov, ktorí sa, tak ako vždy, občas pomýlia a povedia mi „mama“. Pripravila som sa na ich príchod rovnako svedomito ako mama, keď očakáva príchod svojho dieťaťa. Najprv pripraviť a vyzdobiť triedu, neskôr primerane aj seba, aby sa ma, nedajbože, nezľakli. Ani sa nenazdám a je tu slávnostné otvorenie školského roka. Potom prvý týždeň zhonu, nových učebníc, krúžkov, zážitkov a samozrejme tlačív. Každý učiteľ vám potvrdí, že september je najnáročnejší mesiac školského roka. Občas si želám, aby deň bol aspoň dvakrát dlhší.
Oberačka
S príchodom septembra však pre mňa začína aj oberačka. (Istotne aj pre mnohých z vás.) V záhrade dozrievajú všetky plody. Po návrate z práce sa teda hodím do druhého levelu. Obujem gumáky, natiahnem rukavice a pozbieram orechy, čo práve týždeň – dva cupkajú na zem a chichotajú sa na mňa z pokosenej trávy: “ Aj tak sa ti skryjeme, chi-chi-chi, nenájdeš nás!“ To je pri siedmich stromoch rozcvička. Privolám si na pomoc psov.(Nech sa prebehnú…) Poctivo hľadajú so mnou. Zopár mi aj vyberú z vedra, maškrtníci.
Už čakajú
Lenže v rade čakajú aj slivky, hrušky a jablone a nie v jednom. Tak orechy vysypem z vedra. Schmatnem debničku a rebrík pod pazuchu a uháňam späť do záhrady. Tentoraz sú na rade hrušky. Najprv oberám zo zeme, potom z rebríka. Debnička sa naplní raz-dva, veď sú krásne, veľké, až sa strom pod tou ťarchou skláňa k zemi ani vŕba. Tak bežím po ďalšiu. Keď sa zaplní aj tá, vrátim sa dnu, beztak tie najvyššie konáre nedočiahnem ani z rebríka.
Zaváranie
Tento rok som si síce hovorila, že zaváranie nebude, ale predsa by bola škoda toľko ovocia nechať len tak. Nedá mi to… Ešte, že sú deti veľké a pomôžu. Včera sme robili slivkové kompóty a lekvár ostal na dnes. Je osem hodín, keď konečne vypínam sporák. Kapučíno do rúk a na chvíľu vyložiť nohy.
Pokojný večer
Myslíte si, že ma čaká len pokojný večer? Mýlite sa. Vtedy pri orechoch som už premýšľala, čo si potrebujem pripraviť na zajtra pre žiačikov. Medzitým však nemôžem zabúdať ani na svoje vlastné deti. Na ich radosti, starosti, začínajúce chrípky, či veci, ktoré im ešte treba do školy. Myslím aj na to, či zajtra budem mať čas upiecť tortu k narodeninám, alebo to nechám radšej až na víkend. Takže asi hodinu „relaxujem“ a prezerám web, počúvam, čo vravia deti a občas zaregistrujem niečo z televízie jedným uchom. Niečo malé zjem, vyvenčím psa, povynášam mačičky, čo mi medzitým vbehli do domu(večer sa už riadne ochladilo) a pustím sa do príprav do práce. Neskôr uložím prádlo a poprajem všetkým dobrú noc.
Blog
V tom mi napadne, že som už dávno mala napísať článok na blog a nebolo kedy…
Myšlienky, čo nedajú mi spať, vrátili ma sem.
Takýto mám teda september. Pritom sa snažím ešte uchmatnúť si chvíľku na seba a svoje koníčky, keď sa dá. Alebo aspoň trošku pohnúť s tým koberčekom, ďalšou knižkou, kabelkami z plieškov, šperkami, ísť na huby, či len tak si zabehať a…
Na hodinky radšej nepozerám a zaleziem pod perinu.
