Mikulášku, dobrý strýčku…
„Mikulášku, dobrý strýčku…“, znie pieseň z našej triedy už niekoľko dní. Deti počítajú na prstoch koľkokrát sa ešte vyspia a príde Mikuláš.
Možno sa to stalo a možno nie…
Možno sa to stalo a možno nie, ale raz…
„Povedzte nám, pani učiteľka, ako to bolo na Mikuláša kedysi?“ ozval sa najmenší chlapček.“
„Tak si sadnite na koberec“, kývla hlavou a ticho čakala, kým si všetci našli pohodlné miesto.
Oprela sa o okraj lavice a začala spomínať na čas detstva: „Mikuláš, ako si ho pamätám…?“
Na chvíľu sa zamyslela, potom jej zasvietili oči rovnako ako žiačikom, na ktorých práve hľadela:
„Bol to vysoký pán, s dlhou bielou bradou, vysokou bielou čiapkou so zlatým krížom a dlhým bielym kabátom. Okuliare na nose sa mu šmýkali, akoby už mali každú chvíľu spadnúť, a okrem vreca si niesol veľkú pokrivenú bakuľu…“
„Pani učiteľka, my predsa vieme, ako vyzerá Mikuláš!“ skočili jej deti do reči.
„Má červenú čiapku s bielym brmbolcom a červený kabát. A palicu nosí iba čert…“
Zatvárila sa neveriacky a iba pokrútila hlavou…
„Žeby dnes bol iný Mikuláš…“
Deti na seba pozreli, akoby sa tým pohľadom chceli navzájom utvrdiť, že to teda muselo byť hrozne dávno, keď bola pani učiteľka malá…
Santa a či Mikuláš?
„Myslím, že si mýlite Santa Clausa s Mikulášom. Podobajú sa a predsa nie sú rovnakí…“, odpovedala a usmiala sa.
„Mikuláš bol biskup. Bol to veriaci človek, ktorý zdedil po rodičoch veľa peňazí a rozhodol sa pomáhať chudobným. Často to robil potajomky, v noci. Peniaze alebo dary nechával v mešteku na okne. Niektorí ľudia, ho však pri tom zbadali, a potom sa už svetom niesol chýr, že to bol Mikuláš. Postava Santa Clausa vznikla v Amerike a na objednávku do reklamy firmy Coca-Cola. Spája sa s Vianocami. Rozdáva darčeky pod stromček. V iných krajinách majú zas Deda Mráza, Papa Noela… U nás sa úloha rozdávania darčekov na Vianoce pripisuje Ježiškovi, ale na Mikuláša sa rozdávajú sladkosti, orechy a ovocie. No a tým neposlušným deťom sa ujde možno aj palica či šupky zo zemiakov.“
„Naozaj? “ deti to trošku znepokojilo. Asi si spomenuli na svoje prehrešky.
Keď som bola malá
„Keď som ja bola malá, večer pred Mikulášom som si poriadne vyčistila čižmičky a položila na okno. Spať som šla čím skôr, aby ráno prišlo rýchlejšie. Po prebudení som utekala k oknu a tešila som sa, že tam žiadna palica nebola. Vo vrecúšku nebývalo toľko sladkostí ako dnes. Vždy tam bolo viac ovocia a orechov. Sladkosti boli hlavne čokoládové figúrky Mikuláša, anjela a čerta alebo keksík, salónky či kolekcie. Inokedy aj žuvačka alebo lízanka. Najviac som sa tešila zo zlatých dukátikov, mandarínky, pomaranča a nelúpaných arašidov. Chodievali sme s rodičmi aj do mesta na Mikuláša do priestorov kultúrneho domu alebo do kina. Bolo tam vždy plno detí a rodičov. A ak sme chceli balíček, museli sme na tom veľkom javisku niečo zaspievať, alebo zarecitovať do mikrofónu. Pamätám si, že som mala vždy veľkú trému. No aj tak som šla.
Mikuláš so svojimi pomocníkmi chodieval aj po meste a zastavoval okoloidúce deti s rodičmi. Vypytoval, či sme cez rok poslúchali a boli dobrí.“
Po chvíli ešte dodala:“ Ale nezjedla som si všetko naraz. Šetrila som, aby som niekoľko dní mala, čo maškrtiť. A tiež, aby ma nebolelo bruško.“
Deti sa potom rozhovorili o tom, ako ony prežívajú Mikuláša. Porovnávali, čo je rovnako a čo inak.
A triedou sa opäť niesla pieseň: „Mikulášku, dobrý strýčku…“
A možno ten súčasný Mikuláš bude úplne rovnaký ako kedysi, iba deti budú iné.
