Napísala som knihu pre deti a čo teraz?
Pýtam sa sama seba. Veď dlhé roky som snívala o tom, že sa pustím do písania knihy pre deti. A je to tu.
Prvá myšlienka prišla už dávno
V detskom veku som priam hltala stránky rozprávkových kníh. Neskôr romány a poviedky. Ani povinné čítanie mi neprekážalo. A písať si čitateľský denník ma naozaj bavilo. Bola iná doba a aj ja som bola iná… Potom šiel svet ďalej a ja s ním. Myšlienka na vlastnú knihu príbehov prišla, keď som mala asi 16. Na vysokej škole sa detské knižky ku mne opäť vrátili . Pôžitok ale ničila hrozba nezvládnutej skúšky. Najväčšia radosť prišla až neskôr. Pri čítaní mojim deťom. Ich najobľúbenejšie knihy som vedela naspamäť. Deti tiež. Poznáte to, aké vedia byť vytrvalé. Vy ste už po celom dni unavení, trochu si to chcete skrátiť a z postieľky sa ozve: „ Mamí, ty si vymýšľaš! Tak to nie je!“ Deti vyrástli a čítajú oni mne. Hlavne v obchode tie drobulinké písmená, keď si zabudnem okuliare na čítanie… Rozprávky však rozprávam a čítam ďalej. Svojim žiakom.
Povinnosti, práca, starostlivosť o deti a únava z bežného života… Vyhovorila som sa zakaždým, keď mi prebehla hlavou myšlienka na písanie.
Prestala som sa vyhovárať, že nemám čas
Jedného dňa sa všetko zmenilo a výhovorky sa rozplynuli, obavy stratili. Myšlienka prišla. Za ňou aj ďalšie. Sadla som si neisto za počítač. Šlo to rýchlo. Miestami akoby mi niekto diktoval. Prsty nestíhali. Chybami som sa nezdržovala. Zabúdala som na reálny svet. To, čo som roky ukrývala, dralo sa na „papier“. Prišla som z práce domov. Ledva som sa zložila a najedla. Hneď som bežala písať. Často ma to držalo aj 12 hodín denne. Keď sa na to spätne pozerám, trochu mi to pripomína film Avatar…
Celkom ma to pohltilo
Jednoducho som tomu prepadla. Nechcela som prestať, kým nedopíšem stranu. Neskôr kapitolu… Koľko času prešlo? Hm. Ktovie? Meral by to niekto? Ani si nemyslím, že je dôležité pozerať na čas, príjemné chvíle sa predsa nikdy nevlečú. Akokoľvek dlho by trvali.
Zrazu bol koniec. Pocity a adrenalín sa miešali so slovami: „Zvládla som to!“ „A čo teraz?“
Šla som spať. Cítila som sa úžasne. Hrialo ma to. Zároveň mi bolo ľúto myšlienkového ticha.
„Stokrát“ som ju čítala, opravovala a zas dokola. Vytlačila som si pracovnú verziu a ponúkla rodine a známym na posúdenie. Po ďalších úpravách som to nevydržala a trošku som si ju otestovala aj na žiakoch. Deti sú predsa najväčší a úprimní kritici. Keď sa aj najväčší nezbedníci započúvali a zabudli robiť neplechu, bola som šťastná.
Nedokázala som prestať a napísala som druhý diel
Povzbudilo ma to a začala som písať pokračovanie. Chýbali mi všetky tie pocity, ktoré písanie prináša. To vzrušenie a prežívanie napätia spolu s mojimi postavami. Občas som sa pristihla, že sa o nich trochu bojím. Tisli sa mi slzy do očí, keď boli šťastní, či smutní. Sníval sa Vám niekedy sen o tom, ako sa vznášate nad všetkým a dej sledujete z bezpečia výšky? Presne tento pocit mi písanie rozprávok prináša, len v bdelom stave…
Nezabudnem, kto mi pomohol
Zas prešiel čas a bol koniec. A nech to dopadne akokoľvek, stálo za to pustiť sa do práce. Vždy bude stáť za to, splniť si sen. Preto veľké ĎAKUJEM patrí hlavne všetkým, ktorí ma „naštartovali“. Povzbudili, dodali vieru v samú seba, pomohli všetko zrealizovať aj tu na blogu a mali so mnou trpezlivosť v mojom snažení. Ale i tým, ktorí len mávli rukou nado mnou a neverili mi. Aj vďaka nim som sa dostala až sem.
Uprostred nenávisti som objavila v sebe nekonečnú lásku.
Uprostred sĺz som zistila, že je vo mne nekonečný úsmev.
Uprostred chaosu som zistila, že je vo mne nekonečný pokoj.
Už chápem, že uprostred zimy bolo vo mne nekonečné leto.
A toto ma robí šťastnou, pretože mi to hovorí, že bez ohľadu na to, aký ťažký svet stojí oproti mne, je vo mne niečo silnejšie, niečo lepšie, čo ma navracia k sebe samej ….
Zdroj: Odin – odkaz pre budúcnosť
Nakoniec sa opäť tlačí otázka: „ A čo teraz?“
No, ešte nie je koniec…
…viac nabudúce v kategórii Moje knihy
