Strach pre život a život pre strach

Olena, Zaskochenko, photo, lenkalienka, odvaha

Strach potrebujeme k prežitiu, ale…

Strach je potrebný pre život a život je o prekonávaní prekážok… a to zas bez prekonania strachu určite nejde. 
Môj život nie je iný. Ale ako sa to stalo, že som sa začala báť? Kto, alebo čo za to môže? Možno čakáte, že teraz začnem konkrétne vymenovávať osoby, zvieratá či veci. Mýlite sa. Za svoj strach si môžem JA.

Strach

Deti nemajú strach z výšok, pádov ani budúcnosti. Žijú dneškom a tešia sa zo všetkého, čo sa im podarí. Kým sú malé, strach majú ich rodičia. Pri prvých nesmelých krôčikoch, pri poznávaní sveta, nových ľudí…Rovnako som sa ako dieťa aj ja tešila novým kamarátkam, posedeniu na deke vo vysokej tráve, hraniu kariet v pieskovisku. Aj hodinám strávených na preliezkach a hojdačkách, na kúpalisku, vybíjanej so spolužiakmi, túlavým topánkam, hokeju, požičanému bicyklu i farbičkám. Nič nebránilo úprimnej detskej radosti. Nevadili mi ani odreté kolená a lakte, dokonca zlomené kosti, či rozbitá hlava. Do času, kým sa neobjavil strach.
Prišiel a zahryzol sa mi do duše. Urobil v nej dieru. Pomaly vyfučala… jaj, to bola tá na bicykli.

Aj ja som sa začala báť

Odrazu som sa bála zlej známky, aj keď som sa dobre učila. Mala som strach z neznámych vecí, lásky, režimu, alebo povedať svoj názor (čo, ak bude nesprávny?). Až ma strach celkom pohltil. Bála som sa potichu. Nie pavúkov, ale straty blízkych. Nie hadov, ale vysloviť, že sa mi niečo nepáči. Nie o seba, ale že sa mi niečo nepodarí tak, ako to iní odo mňa očakávajú. Dlhé roky som riešila všetko len vo svojej hlave. Protirečiť som dokázala len svojej mame, aj to až v puberte. Bol to môj prvý krok k „vzbure“. 

Všetko sa to začalo komplikovať v deň, keď sme prestali skákať do kaluží, lebo sme sa báli, že si zašpiníme šaty… Odin (Facebook)

Vzbura

Strach vo mne a slová typu: “ Ty nič nevieš, nemáš žiadne ciele, nič extra nedokážeš, čo vymýšľaš, si taký vetroplach, zlez dolu z oblakov…“ zneli mi v ušiach, keď som sa nevedela v niečom hneď rozhodnúť. 

Nepočúvaj tých, ktorí hovoria „riskuješ príliš“.
A hlavne nepočúvaj, ten malý hlások strachu, ktorý sa ti prihovára podobnými slovami:
„Všetci tam vonku sú chytrejší než ty, sú talentovanejší, vyšší, viac blond, krajší, majú viac šťastia a kontaktov.“
Pevne verím, že ak nasleduješ cestu, ktorá ťa zaujíma, nevynímajúc lásku, citlivosť a spoluprácu s druhými.“
Máš silu presvedčenia, že dokážeš zapôsobiť na iných vlastnou snahou.
Verím, že neurobíš z úspechu alebo zlyhania hodnoty, podľa ktorých žiješ.
Môže sa ľahko stať, že budeš človekom hodným svojej vlastnej sebaúcty…Neil Simon

 <https://www.facebook.com/>

Tento citát som si mala opakovať vtedy do nekonečna…a spievať túto pieseň:

Ešte som o nej nevedela, ani ona o mne…

Neskôr nasledovalo

Nasledovalo chodenie v bludnom kruhu a opakovanie tých istých chýb zo strachu. Zo strachu som žila iný život. Stala som sa neviditeľnou ako lienka.
Dokiaľ pohár nepretiekol a ja som prestala mlčať.

Na veľa vecí už bolo neskoro. Ja viem, veľa šancí som prepásla, premýšľaním a pochybovaním o sebe samej. Každý si musí prejsť svojou cestou, aby pochopil, čo je to pravé orechové.

Ešte som tu

Deti vyrástli a ja som, zdá sa, prišla o iskru v očiach. Naopak získala som nové vrásky, šediny, životné prekážky i ciele…
Uvedomila som si, že nie som na tomto svete len preto, aby som plnila priania druhých. Že smiem snívať, chcieť, túžiť po niečom, byť spontánna, bláznivá ako kedysi, smiem aj oddychovať a byť lenivá, ak to tak cítim…

Nežijeme predsa preto, aby bolo všetko okolo nás tip-top. Najdôležitejšie je žiť tak, aby sme boli šťastní. Stále je možné prekonať strach a vykročiť na cestu. Vpred, keď sa trápime nad tým, že stojíme na mieste. K výšinám, ak nám chýba voľný pád a vietor vo vlasoch. Niekam do ticha, ak naše myšlienky prehlušuje dav. Či máme tridsať, či päťdesiat…
Aj mojim deťom radím, nech sa riadia srdcom. Hlava tá vždy bude presadzovať strach…Prílišný strach nám zas bráni žiť.

O dvadsať rokov budeš viac sklamaný z vecí, ktoré si neurobil, než z vecí, ktoré si urobil…“ Mark Twain

Odpustenie 

Prehupla som sa do najťažšej fázy svojho života. Fáza odpustenia sebe samej. Človek dokáže všetkým odpustiť, ale sebe odpustiť je nesmierne ťažké. Je to však nevyhnutné, ak sa chceme pohnúť ďalej. 

Nikdy nerob niečo len preto, že to iní ľudia chcú.
Urob to preto, lebo to chceš ty.
Urob to preto, lebo to zbožňuješ, pretože sa v tom vidíš, pretože je to zábava.
Urob to preto, lebo ti to rozjasňuje dni, pretože ťa to dostáva bližšie k tvojím snom, pretože sú to tvoje nápady.
Urob to preto, lebo sa ti to páči, pretože ťa to robí lepším v mnohých smeroch.
Stručne, urob všetko pre svoje vlastné Ja a buď hrdý na každý krok, ktorý urobíš.
Odin (facebook)

Návrat k sebe samej

Neznamená stať sa sebeckou, ale mať rada sama seba. Priznať si chyby, omyly a straty a ísť ďalej. Nečakať na zázraky, ale robiť ich. Nájsť svoje ja a sny stratené. Mať pochopenie rovnako, ako ho prijímať.

Sú takí, ktorí ťa chcú perfektného.
Sú takí, ktorí ťa prijímajú takého, aký si.
A potom sú tu tí, ktorí ti budú pomáhať odkrývať tvoje obaly, až skutočne nájdu zázrak v tvojom srdci… Odin (Facebook)

 Paradoxy a túžba lietať

Najväčším paradoxom môjho života je život sám a moja túžba lietať aj po rokoch. Ísť niekam a opäť cítiť, čo je to vnútorná sloboda. Smiať sa, ako kedysi. Skúšať nové a robiť pritom aj chyby. Učiť sa…  rozprestrieť krídla a lietať.  

Moje najkrajšie kvety sa rodia v krajine mojich chýb.
Bolesť, utrpenie, ťažkosti, smútok, trápenie, strasti, to sú všetko stavy, ktoré nás nútia sa na chvíľu zastaviť a zamyslieť. Krajina ticha je miesto, kde prehodnocujeme svoje chyby. Hodnotíme v nej svoj život. Svoje správanie, aj správanie druhých ľudí. Krajina mojich chýb je ale miesto, ktoré je pre mňa posvätným. Je to miesto môjho zrodu. Miesto, kde rastú tie najkrajšie kvety môjho ja. Sú to kvety, ktoré sú živené vlastným poznaním, prijatím, pochopením, aj odpustením.
Kvety, ktorých krása má tú najväčšiu hodnotu …
Odin

 Čo sa stalo so strachom?

Stratil sa?
Kdeže… Stále sú „veci“, ktoré mi naháňajú strach. Bojím sa. No, mám ešte veľa dôvodov mnohé zo svojich strachov poraziť.
Tento víkend som si splnila ďalší sen. Zážitok z umeleckého fotografovania. Rada fotím, len tak pre seba. No poznáte to, keď potom odfotia vás, je to len súkromná momentka. Prípadne na záberoch chýbate. Túžila som mať pekné zábery. Také, čo si bez ostychu zavesím aj na stenu. Do premeny v TV som nechcela ísť. Našla som náhodou nejaké informácie na Fb. Po dlhšom váhaní, som sa odhodlala. Nešlo to samozrejme hneď. Skoro rok prešiel, kým sa to podarilo. Hoci do poslednej chvíle to nebolo isté. Nakoniec som navštívila pani fotografku Olenu Zaskochenko a neverila som vlastným očiam, čo dokázala vytvoriť. Vďaka nej som sa dostala do iného sveta. Dokonca za objektívom našla iskru v mojich očiach, strach i odhodlanie. A jej fotografie sú pre mňa zážitkom na celý život, aj budúcou pamiatkou pre moje deti. Svojimi fotografiami dáva ľuďom možnosť, vidieť sa inak, lepšie, krajšie… aj sa tak cítiť. A moja úvodná fotka tohto článku i táto „retro“ fotografia sú tiež jej dielom

Olena, Zaskochenko, Retro, photo, lenkalienka
Moja nová fotka Autorka: Olena Zaskochenko – Retro foto

 

 

Čo som tým teda získala?

Získala som novú vieru vo vlastné schopnosti, predovšetkým odvahu prekonať strach a plniť si sny. Sú to moje malé víťazstvá.

To najväčšie víťazstvo pre mňa je, odvaha tvoriť knihy pre deti a písať aj toto všetko

 

 

Mohlo by vás zaujímať

Malý princ, knižka písaná úprimnou dušou

Malý princ, knižka písaná úprimnou dušou Malý princ– malá knižka a predsa svojím obsahom taká veľkolepá. Je viac než jasné, že ju...Čítať viac
Tvorba webstránok