Mikuláš, ktorý kvôli Zime zaspal na Mikuláša
Vonku mrzlo a Zima bola predo dvermi aj s vrecom snehu na saniach. A keby len s jedným… nad každým mestom by ich človek našiel hneď niekoľko.
Stála celá vysmiata v bielom vločkovanom kožuchu a z vlasov jej viseli priesvitné cencúle. Bola krásna, krehká a mocná zároveň. V ruke držala opraty a s láskou hľadela na svoje biele ľadové medvede, ako sa naťahujú so snehom.
Práve sa blížil deň, ktorý majú deti veľmi rady – Mikuláš.
Mikuláš, čo prichádza večerom a prináša drobné prekvapenia deťom…
Zima stála pred domom svojej sestry Jesene a už-už sa chystala zaklopať na dvere, keď odrazu počuje čísi nárek pri plote. Dáke drobča s modrou čiapkou tam čupelo a Zimu si vôbec nevšímalo. Krásna pani podišla bližšie, prevesila opraty cez kôl v plote a poťahala malého za biely brmbolec:
„Čože toľko plačeš a nejdeš domov? Je chladno. Nevidíš, že som prišla?“ roztiahla ruky a otočila sa ako modelka, ktorá sa chce pochváliť novým kožuchom. Deti sú deti, nezaujímajú ich kožuchy. Pani Zima sa zohla nad plačúceho drobca a on si odlomil jeden cencúľ z jej vlasov… A bolo po plači.
„Stratil sa mi mobil… spadol mi do záveja, čo tvoje medvede vysypali z vreca,“ prekvapene bralo drobča sneh do rúk, lebo ten zvyčajne padá z oblohy. Pani Zima zapískala na najmenšieho medveďa. Pribehol rýchlo, hoci sa ťarbavo prevaľoval z nohy na nohu.
„Samozrejme, dnes nemať mobil, tak sú ľudia celkom stratení,“ zahundrala si Zima a ukázala na závej. Maco sa zvalil na zem a prehrabával všetok sneh, až sa drobča zmenilo na „snehuliaka“. Stálo celé zaprášené snehom a s vystretou rukou čakalo na telefón. Huňatá biela guľa sa postavila na zadné a podávala mobil dieťaťu. Trošku smrklo, ale tvár sa mu rozžiarila obrovským úsmevom:
„Ďakujem!“ povedalo chlapča a objalo od radosti pani Zimu okolo nohy. Nevedelo chúďa, že to nesmie. Poriadne premrzlo. Zima sa nestihla ani začudovať, čo to páli jej nohu a pochopila, že drobča môže ochorieť. Podišla k dverám ťahajúc ho na nohe za sebou.
„Sestrička, otvor, ponáhľaj sa!“ nástojčivo klopala, lebo vedela, že Jeseň bude mať svoj domček ešte vyhriaty.
Otvorili sa dvere a v nich stála ryšavá strapatá teta v šatách, ktoré hrali farbami jesene ako stromy. Nečudo, veď ich mala z listov. Pretierala si rozospato oči:
„Kto ma to ruší?“ keď však uvidela svoju sestru a dieťa na jej nohe, iba šepla, „Rýchlo!“ a vtiahla ju dnu za rukáv.
Chlapča sa konečne dostalo do vyhriatej postele a Zima radšej odišla von. Nechcela celkom vychladiť sestrin dom.
Teta Jeseň poprikrývala drobča troma dekami, troma perinami a pridala tri polienka do kozuba. Ako sa ohrieval dom, ohrievalo sa i chlapča. V tom teple sa mu príjemne spalo. Aj sa usmievalo zo sna.
Zobudilo sa na druhý deň ráno.
“ Vitaj, spachtoš! Či ty nevieš z rozprávok, že vládcovia zimy sú studení ako ľad?“ trochu vyčítavo pozrela na zvedavé dieťa v posteli, „a ako sa voláš?“ usmiala sa ako mama a priniesla mu šálku teplého lipového čaju s medom a citrónom.
„Mikuláš,“ nahlas sŕkalo ešte trochu horúci čaj a pozeralo raz do hrnčeka a raz na tetu Jeseň. Vyzerala trochu unavene…
„Moje nervy, Mikuláš? Ako som len mohla zabudnúť?“ vzala starodávny telefón s kvetinkovým slúchadlom a vytočila nejaké čísla žltým kolieskom.
„Haló, Mikuláš? Celkom som pre malého Mikuláša zabudla, že dnes je Mikuláša. Už si mal mať dávno rozdané balíčky do ponožiek a čižmičiek!“ kričala a prevracala očami. Podchvíľou si chytila ústa dlaňou a veľké zelené oči doširoka otvorila.
„Mikuláša? Malého?“ nerozumel Mikuláš a náhlivo si obliekal červený kabát, pričom zakopával o čižmy, „Myslel som si, že keď nevoláš, mám ešte čas! Budík nezvonil! Prečo nezvonil? Dnes už nič poriadne nefunguje! Ja to nestihnem!“ zvolal a vybehol von. Ani telefón nezložil.
O chvíľu sa vrátil. Schmatol zabudnuté vrece a už ho nebolo…
Deti v celej krajine boli v to ráno prekvapené. Všetky mali prázdne čižmy. Vari žiadne nebolo dosť dobré? Najmenšie deťúrence sa aj rozplakali:
„Maaamííí! Mikuláš neprišieeeel!“ a všetci rodičia naraz zisťovali prečo. Keď sa po niekoľkých hodinách dovolali Jeseni Mikulášovi rodičia, potešili sa správe, že sa ich drobča našlo a je živé a zdravé. O pár minút už stálo pred bránkou ockove auto a malý Mikuláš rodičom rýchlo vbehol do náručia. Všetci sa radovali.
„Ale si nám nahnal strach, ani Mikuláša si nestihol!“ karhala ho mamička. Spolu sa posadili do auta a chystali sa na cestu domov. Ocko iba naštartoval a voľačo buchlo do predného skla.
„Počkajte! Prosím, pomôžte mi!“ kričal Mikuláš s mával veľkým vrecom.
Ocko vystúpil.
Zrazu Mikuláš sedel v aute a spolu s malým Mikulášom poroznášali darčeky všetkým deťom.
Čo na tom, že cez deň?
A čo na tom, že ich všetci videli?
Dôležité je, že Mikuláš neostal v hanbe a deti bez balíčkov.