Mikuláš, ktorý kvôli Zime zaspal na Mikuláša

Mikuláš, ktorý kvôli Zime zaspal na Mikuláša

Vonku mrzlo a Zima bola predo dvermi aj s vrecom snehu na saniach. A keby len s jedným… nad každým mestom by ich človek našiel hneď niekoľko.
Stála celá vysmiata v bielom vločkovanom kožuchu a z vlasov jej viseli priesvitné cencúle. Bola krásna, krehká a mocná zároveň. V ruke držala opraty a s láskou hľadela na svoje biele ľadové medvede, ako sa naťahujú so snehom.

Práve sa blížil deň, ktorý majú deti veľmi rady – Mikuláš.
Mikuláš, čo prichádza večerom a prináša drobné prekvapenia deťom…

Zima stála pred domom svojej sestry Jesene a už-už sa chystala zaklopať na dvere, keď odrazu počuje čísi nárek pri plote. Dáke drobča s modrou čiapkou tam čupelo a Zimu si vôbec nevšímalo. Krásna pani podišla bližšie, prevesila opraty cez kôl v plote a poťahala malého za biely brmbolec:
„Čože toľko plačeš a nejdeš domov? Je chladno. Nevidíš, že som prišla?“ roztiahla ruky a otočila sa ako modelka, ktorá sa chce pochváliť novým kožuchom. Deti sú deti, nezaujímajú ich kožuchy. Pani Zima sa zohla nad plačúceho drobca a on si odlomil jeden cencúľ z jej vlasov… A bolo po plači.
„Stratil sa mi mobil… spadol mi do záveja, čo tvoje medvede vysypali z vreca,“ prekvapene bralo drobča sneh do rúk, lebo ten zvyčajne padá z oblohy. Pani Zima zapískala na najmenšieho medveďa. Pribehol rýchlo, hoci sa ťarbavo prevaľoval z nohy na nohu.
„Samozrejme, dnes nemať mobil, tak sú ľudia celkom stratení,“ zahundrala si Zima a ukázala na závej. Maco sa zvalil na zem a prehrabával všetok sneh, až sa drobča zmenilo na „snehuliaka“. Stálo celé zaprášené snehom a s vystretou rukou čakalo na telefón. Huňatá biela guľa sa postavila na zadné a podávala mobil dieťaťu. Trošku smrklo, ale tvár sa mu rozžiarila obrovským úsmevom:
„Ďakujem!“ povedalo chlapča a objalo od radosti pani Zimu okolo nohy. Nevedelo chúďa, že to nesmie. Poriadne premrzlo. Zima sa nestihla ani začudovať, čo to páli jej nohu a pochopila, že drobča môže ochorieť. Podišla k dverám ťahajúc ho na nohe za sebou. 
„Sestrička, otvor, ponáhľaj sa!“ nástojčivo klopala, lebo vedela, že Jeseň bude mať svoj domček ešte vyhriaty.
Otvorili sa dvere a v nich stála ryšavá strapatá teta v šatách, ktoré hrali farbami jesene ako stromy. Nečudo, veď ich mala z listov. Pretierala si rozospato oči:
„Kto ma to ruší?“ keď však uvidela svoju sestru a dieťa na jej nohe, iba šepla, „Rýchlo!“ a vtiahla ju dnu za rukáv.
Chlapča sa konečne dostalo do vyhriatej postele a Zima radšej odišla von. Nechcela celkom vychladiť sestrin dom.

Teta Jeseň poprikrývala drobča troma dekami, troma perinami a pridala tri polienka do kozuba.  Ako sa ohrieval dom, ohrievalo sa i chlapča. V tom teple sa mu príjemne spalo. Aj sa usmievalo zo sna.
Zobudilo sa na druhý deň ráno.
“ Vitaj, spachtoš! Či ty nevieš z rozprávok, že vládcovia zimy sú studení ako ľad?“ trochu vyčítavo pozrela na zvedavé dieťa v posteli, „a ako sa voláš?“ usmiala sa ako mama a priniesla mu šálku teplého lipového čaju s medom a citrónom.
„Mikuláš,“ nahlas sŕkalo ešte trochu horúci čaj a pozeralo raz do hrnčeka a raz na tetu Jeseň. Vyzerala trochu unavene…

„Moje nervy, Mikuláš? Ako som len mohla zabudnúť?“ vzala starodávny telefón s kvetinkovým slúchadlom a vytočila nejaké čísla žltým kolieskom.
„Haló, Mikuláš? Celkom som pre malého Mikuláša zabudla, že dnes je Mikuláša. Už si mal mať dávno rozdané balíčky do ponožiek a čižmičiek!“ kričala a prevracala očami. Podchvíľou si chytila ústa dlaňou a veľké zelené oči doširoka otvorila. 
„Mikuláša? Malého?“ nerozumel Mikuláš a náhlivo si obliekal červený kabát, pričom zakopával o čižmy, „Myslel som si, že keď nevoláš, mám ešte čas! Budík nezvonil! Prečo nezvonil? Dnes už nič poriadne nefunguje! Ja to nestihnem!“ zvolal a vybehol von. Ani telefón nezložil.
O chvíľu sa vrátil. Schmatol zabudnuté vrece a už ho nebolo…

Deti v celej krajine boli v to ráno prekvapené. Všetky mali prázdne čižmy. Vari žiadne nebolo dosť dobré? Najmenšie deťúrence sa aj rozplakali:
„Maaamííí! Mikuláš neprišieeeel!“ a všetci rodičia naraz zisťovali prečo. Keď sa po niekoľkých hodinách dovolali Jeseni Mikulášovi rodičia, potešili sa správe, že sa ich drobča našlo a je živé a zdravé. O pár minút už stálo pred bránkou ockove auto a malý Mikuláš rodičom rýchlo vbehol do náručia. Všetci sa radovali. 
„Ale si nám nahnal strach, ani Mikuláša si nestihol!“ karhala ho mamička. Spolu sa posadili do auta a chystali sa na cestu domov. Ocko iba naštartoval a voľačo buchlo do predného skla. 
„Počkajte! Prosím, pomôžte mi!“ kričal Mikuláš s mával veľkým vrecom.
Ocko vystúpil.

Zrazu Mikuláš sedel v aute a spolu s malým Mikulášom poroznášali darčeky všetkým deťom.
Čo na tom, že cez deň?
A čo na tom, že ich všetci videli?
Dôležité je, že Mikuláš neostal v hanbe a deti bez balíčkov.

 

Mohlo by vás zaujímať

Odpočítavame dni ako sekundy na Silvestra

Odpočítavame dni ako sekundy na Silvestra Už odpočítavame dni ako sekundy na Silvestra a nevieme sa dočkať, kedy budeme knihu Miškine biele...Čítať viac

Miška sa „narodí“ pred Vianocami

Miška sa „narodí“ pred Vianocami Prvú rozprávku o malom dievčatku som napísala 25.decembra 2018 a symbolicky sa Miška narodí pár týždňov pred...Čítať viac
kniha, Miškine biele Vianoce , CD

Rozhodli ste sa kúpiť si knihu Miškine biele Vianoce?

Rozhodli ste sa kúpiť si knihu Miškine biele Vianoce? CD so všetkými jej rozprávkami dostanete ZDARMA Rozhodli ste sa kúpiť si knihu...Čítať viac
Tvorba webstránok