Túžba modrého motýľa
Prázdna je navždy moja náruč.
Všetky motýle dávno odleteli. A sú fuč!
Aj keď slniečko prebúdza nové krídla,
nemám už síl chytať ich do sieťky.
Len použijem o trochu viac mydla,
aby som zmyla trblietavý prach,
čo zostal mi po nich na perách.
Sú slobodní a ja uväznená v snoch.
Občas ma trápi, že žiadnemu sa necnie.
Nečakám ich v okne, ani pri dverách.
Už nepečiem nikomu dva pecne
a moja duša drieme v okovách.
Necítim s nimi to tiché spojenie,
ani nešteklia ma ich sladké vône nektárov.
V pavúčích nitkách minulosti motám sa
viac a viac a viac…
Až zavriem oči pod hustou perinou,
budem dúfať, že si ma ako pavúk zakuklil.
A ja neumriem…
…len o polnoci, keď zažiari deravý Mesiac,
premením sa na modrého motýľa.
