Túžba modrého motýľa

 

Túžba modrého motýľa

Prázdna je navždy moja náruč.

Všetky motýle dávno odleteli. A sú fuč!

Aj keď slniečko prebúdza nové krídla,

nemám už síl chytať ich do sieťky.

Len použijem o trochu viac mydla,

aby som zmyla trblietavý prach,

čo zostal mi po nich na perách.

Sú slobodní a ja uväznená v snoch.

Občas ma trápi, že žiadnemu sa necnie.

Nečakám ich v okne, ani pri dverách.

Už nepečiem nikomu dva pecne

a moja duša drieme v okovách.

Necítim s nimi to tiché spojenie,

ani nešteklia ma ich sladké vône nektárov.

V pavúčích nitkách minulosti motám sa

viac a viac a viac…

Až zavriem oči pod hustou perinou,

budem dúfať, že si ma ako pavúk zakuklil.

A ja neumriem…

…len o polnoci, keď zažiari deravý Mesiac,

premením sa na modrého motýľa.

 

Mohlo by vás zaujímať

Keď stratí človek človeka

Keď stratí človek človeka Keď stratí človek človeka pomaly, ticho, nebadane, alebo prudko, nečakane… zlomí sa pevný konár v jeho hlave.Čítať viac
Tvorba webstránok