Umenie
„Umenie tu nie je preto, aby zosúladilo chvíle nášho voľna a dávalo svoje tvorivé potvrdenie našim pocitom, nášmu vkusu. Umenie je tu preto, aby narúšalo zvyky, návyky a zlozvyky našich zmyslov. A ich lenivosť.“
Miroslav Horníček
V každom veku vnímam umenie z iného pohľadu. Postupne akoby som prechádzala rôznymi zákutiami svojho života. Pohľad na umenie sa so mnou mení, dozrieva a napĺňa ma v každom období inými pocitmi. Pocitmi súvisiacimi s tým, čo prežívam, kde som a s kým, aká som, akú mám náladu…
A predsa má pán M. Horníček pravdu. Umenie nás má „vyhodiť“ zo zabehnutých koľají nášho života a vnímania reality.
Krásne obrazy, sochy, úžitkové predmety, šperky, šaty, čokoľvek, pri čom sa pozastavím a zatají sa mi dych. Až tak, že ten dojem z hlavy už nevymažem. Rovnako ako jeden veľký obraz fialového jablka, čo visel pred mnohými rokmi vo výklade predajne Dielo v Banskej Bystrici. Stála som tam a pozorovala každý pohyb štetca a špachtle po plátne. A hoci bolo maľované na čierny podklad, vôbec nepôsobilo pochmúrne. Pozorovala som ho zakaždým, keď som šla okolo, v nemom úžase. Mala som sto chutí bežať do ateliéru a tiež maľovať. Až raz si ho niekto kúpil. Bola som smutná. Nie preto, že som si ho nemohla dovoliť kúpiť, ale že ma už nepoteší pohľad naň. Všetko dopadlo inak. Vidím ho. Kedy len chcem. Stačí iba zavrieť oči.
Tomu hovorím umenie.
Stalo sa mi to veľakrát. Aj v galériach, či už v Prahe, v Žiline, alebo v Rožňave… v hradoch, zámkoch, na ulici a nielen tam. Dokonca aj v malom zapadnutom obchodíku so suvenírmi, aj pri pohľade na kresby mojich detí. Na mieste nezáleží, keď ide o samotné dielo. Inšpirácia, ktorú mi tieto chvíle dali, sa nestratí. Napĺňa ma šťastím, pokojom, rozosmeje ma, prinavráti zabudnuté spomienky i dojme k slzám. Ide so mnou všade, kam sa pohnem.
Cestovanie
Vďaka cestovaniu som sa vo svojom živote mohla dostať na nové miesta. Či to bolo vlakom, autobusom, autom, alebo lietadlom… Nové obzory, mestá, ľudia, ktorých som na cestách stretla, to všetko sa stalo mojou motiváciou. Neboli to žiadne vychytané destinácie, ale cesty za rodinou, priateľmi, štúdiom a prácou.
Najviac ma však fascinujú miesta, kde sa cítim ako doma. Akoby som tam niekedy v minulosti žila. A možno som aj žila… Tam sa vždy vraciam s dobrým pocitom a chýbajú mi.
To, čo ma láka…
To, čo ma odjakživa láka, je Afrika, Brazília ale i more. Asi aj preto, že mi je v našich končinách po väčšinu roka zima. Niekedy sa tam určite dostanem. Som veľmi zvedavá, či budú moje pocity z návštevy týchto miest podľa mojich predstáv.
Vietor vo vlasoch…
Vietor vo vlasoch je zážitok, poskytujúci mi pocit slobody. Prevetrá naraz telo i dušu. Akokoľvek sa tomu človek bráni, každý potrebuje slobodu ako soľ. Tento pocit však pramení zo stavu našej mysle, z toho ako vnímame realitu tohto sveta i samých seba… a ako sme schopní spracovať to vo svojom vnútri.
Čo to znamená?
Čo pre mňa znamená vietor vo vlasoch?
Je to hojdačka, beh (hoci aj s kosačkou po záhrade), korčule na nohách, bicykel, i jazda na motorke. Ale aj vietor pri mori, či na vrchole hory.
Nejde o prievan v tuneli, víchricu, či studený vietor pri daždi.
Inšpiruje ma vietor, čo osvieži v letnej horúčave. Aj ten, ktorý svojím pohybom spôsobím… Vtedy sa cítim slobodná a voľná. To mi dáva krídla a chuť tvoriť, niekam ísť, niečo zmeniť, opraviť, vysadiť, vyrobiť. Je to môj spôsob, ako sa vymaniť z „Matrixu“ a byť spontánna a sama sebou, alebo len sama so sebou.
