Besedy o knihách
V posledných dňoch som absolvovala ako autorka kníh pre deti prvé besedy s deťmi. Stretnutia v známom i neznámom prostredí škôl. Doteraz som sa na besedách stretávala s inými autormi iba v roli čitateľa, čo kladie otázky. Situácia sa obrátila a tým „spovedaným“ som odrazu bola ja.
Základná škola v Štítniku
Prvú besedu som absolvovala v Základnej škole v Štítniku, kde učím a pri žiakoch, ktorých poznám. Boli to vlastne moji prví detskí kritici, pretože úryvky som im čítala skôr, ako vyšli moje knižky. Práve ony vedeli medzi prvými o mojich plánoch vydať rozprávky pre deti. Teraz sa s nimi stretávam len počas krúžkovej činnosti a cez prestávky, preto sa všetci potešili, keď som prišla k nim do triedy. Pozorne počúvali ďalšie úryvky a pritom vyfarbovali maľovanky podľa vlastného výberu. Hodina na to vyhradená ubehla veľmi rýchlo aj mne, aj im.
Prekvapením sa stala stránka lenkalienka
Prekvapením pre všetkých bolo založenie mojej vlastnej stránky na webe popri vydaní knižiek. Asi nečakali, že také niečo dokážem. Učiteľ sa musí učiť celý život, často aj to, o čom si myslel, že nikdy potrebovať nebude. S údivom sledovali, čo som tam doteraz napísala a zverejnila. Kládli mi zvedavé otázky nielen o knihách, ale aj ohľadne stránky a práce s ňou spojenou. Pri odchode som v ich očiach videla akúsi hrdosť na to, že ma poznajú. Veď nie každý sa môže pochváliť: „Autorka týchto detských kníh bola moja triedna učiteľka.“ Ja si len prajem, aby sa čítanie pre nich stalo záľubou na celý život.
Ďakujem všetkým žiakom 3.A za pozornosť, tiež aj vedeniu školy a p. tr. uč. PaedDr. Vidovej, že mi toto stretnutie umožnili.
Základná škola, Zlatá 2, Rožňava
Čakala ma plná trieda neznámych detí. Porozhliadala som sa, či aspoň jedno nepoznám. Ale nie. Prenasledovali ma myšlienky: „Ako ma prijmú? Bude ich to vôbec zaujímať? Dokážem odpovedať bez prípravy? Budú sa im páčiť moje kresby?“
Sedeli úplne potichu a rovnako ako ja netušili, čo môžu očakávať. Našťastie besedy absolvujú pravidelne. Tak aj s ich pomocou moja neistota po chvíli zmizla. Cítila som sa, akoby som prišla do svojej triedy. Predstavila som sa, oboznámila ich s mojou tvorbou – knižkami, ilustráciami i touto stránkou. Krátko potom ako si vybrali maľovanky, som sa usadila do pripraveného „kresla pre hosťa“ a začala čítať. Pozorne počúvali a možno by si boli vypočuli celú prvú knižku. Prestala som po štyroch kapitolách s otázkou: „Ešte chcete, aby som čítala?“ Zaznelo jednohlasné: „Áno!“ Rozhodla som sa trošku ich odmeniť za pozornosť, ktorú mi venovali. Prečítala som im teda moju obľúbenú kapitolu – Dolu v jaskyni.
Kolo otázok a odpovedí
Spustilo sa kolo otázok a odpovedí. Doslova ma zasypali zvedavými otázkami. Občas som sa aj trochu zasekla: „Fíha, to aj toto ich zaujíma?“ Tešilo ma, že sa skutočne nebáli opýtať sa na čokoľvek. Chceli sa dozvedieť čo najviac. Veď o tom je beseda. Nielen o knihe, aj o tom ako vznikala, kedy som ju písala, odkiaľ som čerpala inšpiráciu. Jednoznačne najoriginálnejšou otázkou sa pre mňa stala táto: „A kde ste sa naučili rozprávať ako papagáj?“
Ani sa mi nechcelo odísť. Deti boli skvelé. Snažili sa dokončiť svoje obrázky a ja som cítila, že ma toto stretnutie nabíja novou energiou. Dokonca mi dali aj návrhy ako pokračovať v tretej časti. Je pre mňa dôležité poznať ich svet a predstavy. Vedieť, čo sa im páči, aby moje knihy kráčali s dobou a zaujali deti dnes aj v budúcnosti. A určite začnem čoskoro písať ďalší diel. Motivovali ma práve tieto besedy s deťmi. Viac pozri tu
A zas mi začínajú v hlave behať rýchle myšlienky…
Moje poďakovanie patrí nielen odvážnym a šikovným deťom zo 4.C, ale aj ich p.uč. PaedDr. Erike Hagovskej ml. a Bc. Daniele Pančóovej, ktoré besedu skvele zorganizovali.
Obe besedy mi priniesli nové zážitky a dodali veľa pozitívnej energie. Ktovie, pri ďalšom čítaní sa možno stretnem práve s vami. Tak dovidenia.