Väčšinu mojich básní dlho nik nepoznal, a tak vás možno potešia, alebo sa prihovoria vašim srdiečkam.
Niečo sa dnes asi so mnou stalo.
Hľadím von oknom a nevidím málo:
stromy, vtáky, vážky, hory čnejúce…
Azda všetko poteší srdce bijúce.
Oblaky nad hlavou kreslia mi obrazy.
Voda zas ponúka mi ich presné odrazy.
Nachádzam vôkol seba plno krásy
a v tom pocite mi vietor češe vlasy. (viac…)
Víria mi hlavou zvláštne myšlienky:
Kam na zimu odlietajú všetky lienky?
Pridať sa k nim, či ostať zmrznutá stáť?
Ja viem, zimy nemala by som sa báť…
Blížia sa chmáry s vetrom ľadové
a ja už zas nečakám nič nové…
Stuhla mi krv v žilách námrazou,
mám po krk všetkých tých zákazov! (viac…)
Každý rok, vždy v čase „dušičiek“,
nastane záplava plastových kytičiek.
Pokryje hroby zosnulých našich blízkych…
Sviečky rozžiaria naše spomienky
a hľadiac na chvejúce sa plamienky,
opäť si prehrávam príbehy s nimi prežité. (viac…)
Niekedy človeku stačí len málo,
aby sa mohol cítiť viac ako skvelo:
podať ruku, nakresliť pár čiar,
pozrieť do neba, či uvariť čaj.
Vyčariť úsmev, i pohladiť tvár,
či na chvíľu vnímať, že prišla jar. (viac…)
Naučila som sa žiť s ťarchou na pleciach,
a z mnohých vecí, čo ma stretá, nemám strach.
Naučila som sa zodpovednosti za človeka,
zakaždým, keď niektoré z mojich detí narieka. (viac…)
Keď v noci spustíš dážď v mojej duši,
rozleješ poháre, čo držia žiaru očí.
Tie moria dávnych krívd naraz vytečú
a do poslednej nitky mi dušu vyzlečú. (viac…)
Na jeseň náhlivo maľujem listy na stromoch,
aby mi šušťali pod nohami pri jazde na koňoch.
Budem uháňať po krajine plnej dažďa, sĺz a mlák,
nech sa smiem na chvíľu cítiť voľne ako vták. (viac…)
Slnko sa stále smeje…
Slzy suší a smiech seje.
sklamanie so smútkom
spaľuje svojimi slnečnými slamienkami.
Sama so sebou skúšam skončiť…
so sľubmi, so samotou
– stále spočítavam sekundy
strávené spolu s tebou. (viac…)
Keď nenávidím pohľad do zrkadla,
čo mi pripomína, že som niekto iný,
nachádzam črepy mojich rozbitých snov
po celej kúpeľni.
Zohnem sa, že ich pozbieram
a krvácajú mi z toho ruky i duša pobledlá. (viac…)
Ukrytá na konci sveta do klbka bolestí,
odráža chlad, čo páli a štípe až do kostí.
Posledné úlomky srdca na zemi pohľadá.
Zhorené fotky šťastia si na dno ukladá…
Natiahne ešte k slnku svoju bledú tvár,
dúfajúc, že po zime zas možno príde jar.
Nikto ju nehľadá, nikto ju nevolá…
Stratená predo mnou, schúlená sedela.
Ja som ju nevidel, na nič som nečakal.
Zamknutý v myšlienkach, len som ticho stál.
Hľadel som do okna a hľadal nový smer.
Kam má človek ísť, keď nie je v duši zmier?
Bojujúc so sebou i s krutým osudom,
nešťastný náhlivo popri nej prešiel som…
A sladkú vôňu tým rozvíril do dverí…
Čo sa so mnou deje, naozaj neverím…
Zodvihla hore zrak, tá slza stále bolela.
Pozrela na mňa nežnými očami anjela.
Tie oči nado mnou magickú moc majú.
Bojím sa ne pozerať, až ma neuhranú.
„Nebuď smutný“, vraví tichým hlasom,
„Vieš, pane môj milý, kto vlastne som?“
A hoc‘ viac trpela, zrazu sa usmiala.
Vstala a biele zranené krídla vystrela.
Premýšľam – Ak srdca dotkne sa, čože sa udeje?!
„Volám sa LÁSKA a vezmem ťa na Ostrov nádeje…“