Obloha je potrhaná perina
a sype mi na hlavu perie
…ako popol.
Snažím sa ním prebrodiť,
no siaha mi až po ramená.
Cítim sa ako srna zranená
a rýchlo behať už neviem.
Mesiac mi svojimi ukradnutými lúčmi
vypaľuje na tvár znamenia
a brániť sa zrazu nechcem. (viac…)
Na chvíľu zastaň a obzri sa.
Niekto ťa nevládze dobehnúť.
Po celý čas bežal zo všetkých síl,
aj tak ti s dychom nikdy nestačil.
Na chvíľu zastaň a počúvaj.
Hlas, čo kričí: „Tak sa maj!“
Tiché volanie spriaznených duší,
vryje sa do sŕdc skôr než do uší. (viac…)
Čas spomaliť?
V máji sa opäť začína finišovať v práci, veď sa blíži koniec školského roka. S jarnými prácami v záhrade, s plánmi na leto…
Mám však iné plány.
Plány, ktoré som ani náhodou nemala „v pláne“.
Musím spomaliť. „Dovtedy sa chodí s džbánom po vodu…“ (viac…)
Mama – to slovo čarovné vysloví dieťa ako prvé.
– zavolá vždy, keď samé bojí sa v tme.
– pretrpí pre teba všetko s úsmevom.
– uspí ťa každý večer so spevom. (viac…)
V dnešnom článku na záver série „Indiánska múdrosť“ pridávam všetky zostávajúce múdre myšlienky, ktoré majú čo povedať každému z nás. Mnohé súvisia s postojom ľudstva k našej Zemi, životu a spôsobu ako dosiahnuť pokoj v duši.
Miluj Zem alebo zem? Predsa oboje. Ak milujeme všetko, čo nám poskytuje naša Zem a vážime si ten úžasný kolos, je samozrejmé milovať aj zem. Prvotný zdroj našej obživy. Mnohí ľudia sú tak úzko spätí so zemou a prírodou, že je pre nich nepredstaviteľné akokoľvek ju ničiť.
Je to naše dedičstvo.
Nie však v zmysle získania majetku dedičským konaním niekde na súde.
Dedičstvo po predchádzajúcich generáciách ľudstva, ktoré sme „dočasne dostali do prenájmu“ – pokým žijeme a naše deti ho dostanú tiež.
Trápi ma ale myšlienka: „Čo im zanecháme?“ (viac…)
Jar už pára perie z lupienkov kvetov čerešní,
prvé lastovičky skladajú svoju lásku do piesní.
Snežienky odkvitli s odchodom posledného snehu,
fialky, tulipány a púpavy predvádzajú svetu nehu.
A v ranných kvapkách rosy prikyvujú slnku na pozdrav.
Bociany náhlivo upratujú veľké prútené hniezda,
na oblohe už dávno nesvieti vianočná hviezda.
Žblnkocú potôčiky čistou horskou vodou občerstvené, (viac…)
Jeden rok. Prešiel, či preletel? A možno som ho ja preletela ako lienka. Chvíľami rýchlejšie, inokedy s prestávkami na oddych. A predsa bol výnimočný.
Je to už 365 dní odkedy vyšli 29.marca 2019 moje prvé rozprávkové e-knižky. Zázrak pre mňa ako obyčajného človeka.
Väčšinu svojho života som robila všetko možné i nemožné pre šťastie mojich blízkych a hlavne mojich detí. S radosťou nad ich úspechmi zabúdala som na ďalšie svoje túžby a niekdajšie sny. Celkom bežná vec, ak ste milujúcim rodičom. (viac…)
Keď strácam pôdu pod nohami, ilúzie, sny i dávnych známych,
vtedy poviem si, čo čas dal, teraz vzal, tak si len zaspomínam na nich.
Keď strácam perá, myšlienky, ponožky v práčke i mená ľudí,
vtedy usmejem sa a trikrát sa radšej vrátim, než niečo vyhodím do smetí. (viac…)
Prázdna je navždy moja náruč.
Všetky motýle dávno odleteli. A sú fuč!
Aj keď slniečko prebúdza nové krídla,
nemám už síl chytať ich do sieťky.
Len použijem o trochu viac mydla,
aby som zmyla trblietavý prach,
čo zostal mi po nich na perách. (viac…)
Človek je vždy na pochybách vo svojich rozhodnutiach. Čo je správne? Ako vedieť určiť to dôležité? Prečo neustále musíme o niečom rozhodovať?
Najčastejšie rozhodujeme o našich myšlienkach. A to každý deň.
Nie je to tak? V každom z nás je dobro a zlo. Myšlienky niekedy plynú náhodne, inokedy cielene. Nechávame ich prúdiť. O čomkoľvek však premýšľame, nemali by sme zabúdať, že sú to práve myšlienky, od ktorých je len krôčik k činom. V zápase „zlého“ a „dobrého“ vlka v živote človeka by bolo krásne ako z rozprávky, ak by vždy vyhrával ten dobrý. Všetci vieme, že to tak nie je. Je naozaj náročné udržať si za každých okolností chladnú hlavu. (viac…)